Ľudia boli v každom storočí rovnakí, len sa inak tvárili a obliekali.
„Krásne citlivo a s nadhľadom napísaná kniha, ktorá ma zaujala hneď na začiatku. Jednoducho obdivujem autorov, ktorí dokážu analyzovať svoje trápenia, smútky, ale aj radosti a následné zistenia sa nehanbia ukázať ostatným. Lebo o tom to umenie podľa mňa je. Je pre nás záverečným očistením od všetkých veľkých pochopení. Až potom sa môžeme pohnúť na svojej ceste ďalej.“ Povedala o Ženách bez rodokmeňov ich ilustrátorka Majka Sládečková.
Z Majkiných slov sa veľmi teším a vážim si ich, lebo na vydávaní kníh ma úplne najviac baví spájať a prepájať ľudí. Katka Želinská (autorka textu), Majka Sládečková (autorka ilustrácií) a Zuzka Bartová (autorka grafického dizajnu) sa vôbec nepoznali. O to viac ma teší, že sa všetky tri nádherne doplnili a výsledok stojí za to. Celá kniha je navyše vytlačená na dizajnových papieroch od Fedrigoni, ktoré sú veľmi príjemné na dotyk.
„Kým ešte žila prababka, chodili sme k nej s predchodcom Astana, gaštanovo-bielym krížencom jazvečíka a kólie Bobim, cez les nad dedinou a pozerali zhora ľuďom do dvorov, ako trasú hruškami a nadávajú, keď sú na nich hrdzavé škvrny. Prababka bola tá najpraktickejšia žena, akú som poznala – vždy mala navarené, aj keď som ju nikdy nevidela variť a nemala chladničku. A tak sme jedli za stolom s gumeným obrusom zemiakové pirohy alebo granadír, a v jeseni aj jablkovú výživu, a občas prišli aj ostatné sesternice a bratranci z druhého a ktoviekoľkého ešte kolena, ktorých bolo toľko, že som ich už nepoznala ani podľa mien, a Bobi mi spod stola olizoval ruky, lebo na nich cítil pražené maslo. Boli to jesene bez zbytočných drám, sĺz aj šialených zmien počasia. Úplne normálne a úplne najkrajšie. Ako všetky veci, ktoré prídu aj odídu bez nášho pričinenia.“
Hlavná hrdinka odmalička trpí pocitom, že do prostredia, v ktorom sa narodila, nezapadá, a namiesto svojich rovesníkov vyhľadáva a pozoruje ženy, ktoré tiež žijú určitým spôsobom nekonvenčne a netypicky. Linka neobyčajne-obyčajných žien sa tiahne celým jej životom – detstvom, dospievaním aj ranou dospelosťou, keď sa rozhodne venovať umeniu a presťahovať sa do veľkého mesta. Svet okolo seba vníma veľmi citlivo a pozorne – občas s humorom, nadhľadom, až iróniou a občas hystericky a vzťahovačne. Román je aj generačnou výpoveďou – o dobe, v ktorej žijeme cudzie predstavy alebo nežijeme vôbec, len sa naháňame za tým, čo nepoznáme, ale niekto to namiesto nás nazval život. O dobe, v ktorej ideály nielen strácame, ale občas si ich ani nevieme vytvoriť.
Kniha o neobyčajne-obyčajných ženách.
Bez príkras, niekedy o náhodách, inokedy o nehodách a o kúsku šťastí v nešťastí, ale nie vždy o šťastných koncoch.
Knihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu Umenia.
Vydanie publikácie finančne podporil Bratislavský samosprávny kraj.
