Ako napísať román o písaní a slovenskej rodine?
Po vydaní úspešnej knihy pre deti O čertovi Kolofónovi od Petra Gärtnera prinášame jeho debut pre dospelých Veľký román. Peter Gärtner má totiž dar napísať aj zložité témy ako napríklad vyrovnávanie sa s komunizmom, problémy v rodine, či útrapy spisovateľa pri práci s humorom, ľahkosťou a akčnosťou, pričom tie ťažké témy triafa rovno po hlavičke.
Tridsiatnik Martin Komínek sa už dlhé roky snaží získať finančnú podporu od Literárneho inštitútu na napísanie svojho Veľkého románu, ako pateticky sám nazýva knihu, na ktorej pracuje. Keď mu jedného dňa Inštitút udelí dotáciu, nedokáže tomu uveriť. Bude schopný skonsolidovať svoje tvorivé schopnosti a má skutočne kapacitu na to, aby napísal plnohodnotné beletristické dielo, ktoré bude mať čo povedať nielen hŕstke jeho najbližších intelektuálnych kamarátov? Záhadné udelenie grantu naruší dennú rutinu jeho ležérneho kaviarenského života. Nielen preto, že musí začať knihu skutočne písať, ale aj preto, že sa nad jeho dotáciou začnú zlietať všetci jeho veritelia, krčmoví kamaráti, chudobní umelci a podvyživení vydavatelia.
Prečítajte si recenziu od Denisy Ballovej – Veľký román ukazuje, ako písať o slovenských stereotypoch bez trápnosti
„Napísať knihu o literárnej tvorbe a typickej slovenskej rodine chce istú dávku odvahy a poriadny kus sebairónie. Peter Gärtner sa však na tú cestu vybral. Napísal Veľký román (vyd. Zumzum, 2019) a ukázal, že si možno uťahovať zo slovenských stereotypov, z pozérstva spisovateľov a zostať pritom pokorný. Nepodľahol panike z okolitého sveta, ale, naopak, s citom upozornil na jeho nedostatky.“
„Čo tam píšeš?”
Predstavu, že sa bude vlastnej matke zdôverovať s niečím takým intímnym, ako je jeho literárna tvorba, považuje za vrcholne perverznú. Od skorej puberty mal pocit, že si so svojimi rodičmi nemá čo povedať. Nezdôveroval sa im už dlhé roky, ani keď ešte žil v tomto byte. Rozprávať sa s matkou o čomkoľvek, navyše po tom, čo sa viac ako desať rokov vôbec nevideli, je pre neho absurdné. Hana sa však tvári, akoby odišiel len včera, a vyžaruje zo seba materskú prívetivosť a nehu. Martin nevie, ako má reagovať.
„Zameriavam sa na obdobie normalizácie,” vykokce.
Hana prikyvuje, akoby rozumela, čo hovorí, sama však slovo normalizácia nikdy nepoužila, v románoch od Danielle Steelovej ho tiež nečítala a nechápe ani jeho historicko-politologický kontext.
„Chcel by som napísať knihu, ktorá konečne adekvátne a s patričným dosahom zobrazí zvrátenosť komunistického režimu. Doposiaľ tu nič také nevzniklo. Mali by sme mať knihu, ktorá na celospoločenskej úrovni otvorí diskusiu o tejto dobe a raz a navždy sa vyrovná s jej démonmi,” vyklopí Martin nacvičené frázy.
Takto dobre to nesformuloval ani do žiadosti na Literárny inštitút, je prekvapený, ako to z neho pekne vypadlo. Hana si k stolu donesie tanier s pirohmi a prisadne si k nemu.
„Nie všetko za komunistov bolo zlé. Ľudia, čo chodili do roboty a hľadeli si svojho, sa nemali zle. Boli sociálne istoty.”
***
Dostať sa k alkoholu nebol žiadny problém. Ten bol všade. Nedalo sa robiť nič iné, iba piť. Miloš pil prvýkrát ešte ako dieťa. Bol druhák na základnej škole. Bolo to začiatkom zimy na zabíjačke u babky. Zišla sa tam ako vždy celá rodina, tetky, ujovia, bratranci, sesternice.
Prasa vypustili na dvor, aby si pred cestou na druhý svet ešte pobehalo. Potom mu priložili pukál na čelo a ono zakvičalo naposledy. Rýchlo mu podrezali hrdlo, aby sa nezrazila krv. Tuhočervený prúd teplej krvi stekal do bieleho lavóra a na mäsiarove ruky. Potom hodili prasa do koryta, kde ho obarili vriacou vodou. Nastúpili starší bratranci. Každý zvieral v ruke kovovú škrabku v tvare kornútka s háčikom na konci. Vrhli sa na prasa a za pár minút ho oholili. Vybielenú sviňu vytiahli na šibenicu a mäsiar ju ozrutnou sekerou rozdelil na dve polovice. Z lebky vypadol mozoček. A to bola prvá zabíjačková pochúťka. Na tú sa deti tešili najviac. Babka rozhabarkovala v hrnčeku päť vajec a usmažila ich na peci s prasačími mozočkami. Miloš aj ostatné deti jedli zo spoločného taniera. Zajedali mozočky mäkkým chlebom, maškrta bola o chvíľu fuč, kôrka vytrela posledné zvyšky.
Zabíjačka bola pre deti vždy veľká zábava. Už od rána behali okolo prasaťa a ešte ho prikrmovali dobrotami. Potom sa naháňali po dvore s chvostom a jeho očami. Nechýbali pri výrobe jelítok a museli ochutnať z každej dobroty. Zabíjalo sa vždy pred Vianocami, a preto sa aj Milošovi zabíjačka často spájala s prvým snehom. Naporciované mäso v koryte sa cez noc nechávalo v šope a ráno bývalo zamrznuté. Zabíjačka sa nikdy nezaobišla bez pálenky.
Prvé poldecáky do seba chlapi kopli hneď ráno, aby sa zahriali. A z fľaše rezko ubúdalo. Niekto z Milošových bratrancov nenápadne potiahol rozpitú fľašu zo stola na dvore. O chvíľu ktosi doniesol novú, ešte plnú, takže ukradnutá nikomu nechýbala. Deti sa skryli v humne. Niektoré sa hanbili. Ale bola to pre nich hra. Napodobňovali rodičov, ich gestá a frázy, ktoré používali pri obracaní pohárika. Miloš sa najskôr nechcel napiť, ale medzi bratrancami a sesternicami nemohol zostať v hanbe. Keď k nemu dorazila veľká sklenená fľaša, priložil si ju k ústam a otočil hore dnom. Alkohol mu rozpálil hrdlo a Miloš začal kuckať. Potom sa deti hrali na opitých. Tí, ktorí vypili najviac, sa ani hrať nemuseli. Hádzali sa do slamy a hovorili, ktorého strýka zrovna napodobňujú. Chichot a bujarú zábavu prerušil príchod babky, ktorá rozrazila veľké dvere humna.
***
Keď nepil, bol to ten najusilovnejší chlap v dedine. Mal silu ako vôl, do kopca ťahal voz spolu s koňmi, zástrčky opravoval bez skúšačky prúdu, vždy si naslinil palec, ukazovák a chytil sa holého kábla, z hory stiahol smrek hrubý štyridsať čísel, celý ho napílil a porúbal, vedel zabiť prasa aj kravu, sám si vyrobil stroj na stáčanie medu, množil králiky a kačice a choval poštové holuby. Keď im skapal kôň, sám sa postavil do jarma, keď padali krúpy veľké ako pomaranče, on jediný zostal na roli okopávať zemiaky. Pirohy lovil z klokotajúcej vody holou rukou a cibuľu zjedol na posedenie, akoby to bolo sladké jabĺčko, pečené ryby hltal celé s kosťami, hlavami aj chvostom. Keď ho bolel zub, odišiel do pivnice a tam si ho sám vytrhol kliešťami na vyťahovanie klincov. Nikdy neodmietol pomôcť ani susedom či komukoľvek, kto bol v núdzi. A po nociach robil hrobára. Pri lampáši kopal jamy pre mŕtvych a už za svitania kráčal na odľahlé hole, aby tam spolu so synmi kosil trávu.
Miloš deda zbožňoval. Celé leto strávil s ním. Dedo ho nosil na pleci ako kanárika a brával ho všade so sebou. Všetci dedinčania ho volali Miloško. Spolu sa starali o koňa Peja. Spolu chodili páliť po dedine tehly, spolu chodili kŕmiť včely a spolu strihali ovce. Dedo mal rád všetky vnúčence, ale Miloš bol jeho miláčik. Dedo mu vyrobil jeho vlastný bič.
„Pamataj, my Komínkovci sme jako mravce, zdvihneme šesnásobek svojej váhy!“ hovorieval mu vždy, keď si ho svojimi veľkými rukami vyhadzoval na plecia.
Večer spal Miloš v posteli medzi babkou a dedom, zatiaľ čo ostatné vnúčence po váľandách a kuchynských laviciach. Ráno sa zobudil prvý a pozoroval šedivé chlpy v jeho veľkých nozdrách. V nedeľu doobeda strihával dedovi nechty na nohách a rašpľou na drevo mu drhol suchú kožu na pätách. Dedo si ich najskôr dlho močil v lavóre a čítal pri tom noviny.
Petrovi Gärtnerovi sme vydali aj knihu O čerovi Kolofónovi.
Prečítajte si rozhovor s Petrom ako a prečo napísal Kolofóna.
Knihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu Umenia.
