Špagáti

Popis

Najradšej by som sa otočil a kdesi zmizol. Ale kde? Cestou nebolo nikomu do reči. Ja osobne nemám rád zmenu prostredia. A tento rok to už bola druhá zmena. Najprv po škole nástup do práce a teraz toto. Naruší mi to celý biorytmus. Dosť dlho mi trvá, kým sa prispôsobím. Som proste taký. Najlepšie je v novom prostredí sa ožrať a na druhý deň som tam ako doma. Nie žeby som v civile každý deň pil, ale po opici je človek vygumovaný a taký voľáky nový. Ako po resete, začína odznova. Ale na vojne, kde si tam vypijem? No nikde, na to zabudni. Vychádzky dostaneme bohvie kedy, ak vôbec dáke budú. Takto som si ja cestou premýšľal a na nič múdre som neprišiel. Ale aspoň sa mi minulo.

Obrovská hlava, na nej prešedivené spotené strapaté vlasy, asi preto lebo tesne predo mnou dal plácačku z hlavy dole a vonku bol dobrý hic. Pot z neho len tak tiekol. Líca ako syseľ. V tvári bol celý červený. Uši veľké mäsité, dobré na tlačenku, uvažoval som. Hlas mal naozaj hromový. Hrudník ako medveď, tak mal odkiaľ ísť taký mocný hlas. A za tie roky na vojne sa vymakal, povedal som si v duchu. Bol to typ, ktorý musím priznať, už len svojim zjavom vzbudzoval rešpekt. Ale ja, neviem prečo, som ho dobre vytáčal. Možno to bolo tým, že na mne očividne videl, že na neho v podstate seriem. A ja som sa tým ani moc netajil. Jediná otázka, ktorú mi dal plukovník na záver bola: „Keby ste chytili vlak do Mariánok, tak by ste si hovorili ako ste vyjebali s gumami, čo?!“ Presne tak to zreval, vyjebali s gumami. „Áno súdruh plukovník, presne to by sme si povedali,“ odpovedal som. A to bolo za celý čas jediné, čo som povedal. Čo ma prekvapilo, do toho sa nesmelo a celkom potichu ozval major: „Keď je taký úprimný súdruh plukovník, dajme mu len sedem ostrých.“

Lampasáci mali v rukách poldecáky a debatovali. Keď ma zbadali, ihneď stíchli a zdalo sa mi, že nevedia, ako majú zareagovať. Zato ja som zareagoval jednoznačne, pozdravil ich len kývnutím hlavy a zamieril rovno k lekárničke. V sklade som sa cítil tak, že tam sme si všetci rovní. Aj oni porušovali predpisy, zákaz chlastať platil aj pre nich. Otvorím lekárničku a z nej na mňa drzo čumeli moskovská vodka, rum a obyčajná vodka. Chvíľu som sa nadchýňal pohľadom na ne, potom zobral voľný poldecák a nalial si moskovskej. Proste som si doprial. Divné, doma ma ani nepotiahlo vypiť si tvrdé, ale tu som sa akosi preorientoval. Asi veselým prostredím sa mi zmenili chute.

Vojna, aspoň u nás bola raňajky, obed, večera a v sobotu výmena prádla. Ďalšia nemenej významná vec, dobre sa vyspať. To boli pre nás tie najdôležitejšie činnosti. Boli aj nepodstatné ako napríklad služby a občas cvičenie. A čo bolo úplne bezvýznamné, to bola výuka, takzvané zamestnanie. Tej  bolo najviac. Proste robota pre robotu. Život na rote bol skoro ako na intráku. Boli sme jedna veľká partia, ktorá bola nútená spolu vychádzať. Väčšine to nerobilo problém, ale ako vždy našli sa aj takí, ktorí sa s tým ťažšie zmierovali, no iné im neostávalo a museli sa prispôsobiť. V tom čase rota bol náš domov, pre niekoho na dva roky, pre iného na rok. Každý mal svoju posteľ a na izbe chalani boli po piati, niekde aj viacerí. Dokonca na intráku niekto nemal ani posteľ, napríklad ja som ju nemal dva roky, čiže z tohto pohľadu boli vojaci na tom lepšie.

Na čiapky sme si dali odznaky so znakom Československa. Tie sme mali tri. Maskáčovú, lodičku k bežnej uniforme a vychádzkovú, volali ju plácačka. Bola okrúhla s hnedým umelohmotným šiltom. Maskáčová čiapka bola taká vojenská šiltovka. Nosil som ju najradšej. Až teraz, keď sme mali všetko porobené, sme boli tí praví vojaci. Na vojne za tie roky sa to vymakalo,  boli sme komplet oblečení a obutí do každého počasia a hlavne v zelenom. Zelená bola vo všetkých možných odtieňoch.

Jediné, čo som raz nezjedol, bol obed. Kdesi na družstve museli pokapať kurčatá alebo ich mali nadbytok, neviem. Proste raz na obed sme mali uvarenú neochutenú kuru. Len tak bez peria ich nadrbali do kotla a uvarili. Hádam ani soli nedali. Potom ich rozporcovali a dali na výdaj. Ešte teraz sa mi z toho dvíha žalúdok. Tuším, odvtedy som prestal mať rád mäso spod peria. Postupne sa vo mne vypracoval taký odpor k tomuto mäsu, že teraz ho nejem vôbec. Ale, aby som pokračoval, k nechutnému mäsu dali knedľu a zápražkovú bielu hnusnú tiež neochutenú omáčku. Keď sa obed skladá z troch vecí, z toho dve sú úplne na hovno, potom aj celý obed je na hovno. Fakt, to bola naozaj sila. V jedálni bol z toho varenia odporný smrad. Taký neznesiteľný puch, ako keď doma stará mama zabila kuru a potom ju obarila, aby ju mohla oskubať z peria. Ale ona to robila aspoň vonku pred domom, nie v kuchyni.