Marínka Somarinka

Popis

Z obývačky vykukla dedova hlava a povedala: „Mám pre teba prekvapko!“ Marínka bola už po celom dni unavená, ale na prekvapká človek nie je nikdy dosť unavený. Vošla do obývačky a tam sedel ujo, čo mal obrovské ústa. To bolo prvé, čo si Marínka na ňom všimla. Ústa a zuby. Škeril sa na Marínku od ucha k uchu. Postavil sa a podal Marínke Somarinke ruku. Bol strašne prestrašne vysoký.

„Zetko, krásna slečna, teší ma!“ a zasmial sa. „Toto je pán Džadoň,“ povedal dedo, „pán Džadoň je zvukár.“ „Že vraj PÁN Džadoň! Hahahahaaa,“ smial sa pán Džadoň. Naklonil sa k Marínke a pošepol jej: „Volaj ma normálne, Džadoň.“ Marínka nepovedala ani pol slova, lebo bola v šoku. Takto vyzerajú naozajstní filmári? Pomyslela si. Ale musela uznať, že pán Džadoň bol veselý. A pekný. Aj mamka sa naňho nejako veľmi usmievala. Asi jej bolo tiež sympatické, že sa stále smeje.

Dedo Marínke vysvetlil, že zvukára musí robiť niekto, kto sa vyzná v takých prístrojoch, čo nahrávajú zvuk. Aj ich Marínke ukázal. Bola tam taká krabička, kde sa ten zvuk nahrával, dlhá palica, aby mohol nahrávať aj zdiaľky a veľký mikrofón, aby bolo aj tichučké zvuky dobre počuť. A tie prístroje sú vraj dosť drahé a pracovať s nimi je dosť komplikované. A kedže pán Džadoň bol kamarát Marínkinho uja Riša, tak povedal, že s nimi ten film bude veľmi rád nakrúcať. Že deti sú super. A že im donesie aj med. Lebo on bol aj včelár. „Hopiky…“ povedal pán Džadoň, lebo mu ten drahý mikrofón spadol na zem. Žmurkol na Marínku a Marínka naňho.