Popis
Kniha ponúka priestor na rozlúčku pozostalého so zosnulým. Ponúka taký dlhý čas, aký každý z nás individuálne potrebuje a vytvára bezpečný priestor na spracovanie tejto témy.
Kniha Každý deň k nám chodí život však ponúka aj čosi navyše. Niečo, čo nie je veľmi bežné.
Čo s tým prázdnym miestom, ktoré v nás po smútku ostáva? Dokážeme ho znovu niečím naplniť?
Je možné prejsť zo smútku a beznádeje zo straty do pokoja, prijatia a vďačnosti?
A čo radosť?
Autorkou knihy je Dáša Kinik, ktorej presne 24.12. na Vianoce umrel otec.
Dáška: „Tým, že mne bolo dopriate uchopiť smrť s veľkou silou, nadhľadom a chápaním súvislostí som sa rozhodla vytvoriť niečo, čo vie pomôcť ľuďom, ktorí o blízkeho prišli, no nevedia sa s tým zmieriť alebo potrebujú čas a priestor na rozlúčku.”
Túto knihu som napísala so zámerom pomôcť všetkým, ktorí prišli o blízku dušu.
Popíšem vám môj príbeh. Možno niekomu z vás ponúkne odstup od jeho vlastnej histórie a ukáže iné cesty, akými sa dá strata uchopiť. Ak kvôli žiaľu žiadnu cestu nevidíte…
Všetko sa začalo smrťou môjho starého otca. Bol mi najbližším.
Toto bola jediná smrť, ktorú som si nedokázala a nechcela predstaviť.
Samozrejme, keď niečo veľmi nechceme, prirodzene si nás to nájde.
Nie preto, aby nám to ublížilo, ale aby sme sa o sebe niečo naučili. Hovorí sa, že v najhlbšej bolesti sa skrýva najväčší dar. Vtedy som to ešte nevedela.
To obdobie bolo jedným z najhorších období môjho života a dlhé roky som sa s ním nevedela zmieriť.
Potom však prišla ďalšia smrť.
Bolesť ešte hlbšia a ešte nepredstaviteľnejšia.
Bola to smrť otca.
A ja som ostala v určitom zmysle „sama”.
Nie tak úplne, mám rodinu a veľa blízkych priateľov.
Ale na určitej úrovni títo dvaja ľudia boli mojimi najbližšími.
Často sa s nimi v ťažšej chvíľke rozprávam a pýtam sa: „Prečo ste ma tu nechali samu?“
… Odpoveď neprichádza.
Mali sme šťastie, že ocino umieral doma. Bolo to veľké privilégium – byť pri akte umierania.
Ten pocit sa nedá preniesť. Pripodobnila by som ho času, keď sa dieťa rodí na svet.
Bodaj by nie, ide o rovnaký princíp. Nebo sa priblíži, aby duša prišla alebo opustila svet.
Nebo sa naozaj priblížilo a ja som len v duchu vyslovila: Môžeš.
Izbu naplnil pokoj.
Dotkla som sa smrti
a pocítila som
život.
A vtedy som si uvedomila to, čo sme veľakrát počuli, no nevieme to ešte uchopiť: že sami sa rodíme a sami umierame.
Nikomu nepatríme. Naši rodičia sú našimi sprievodcami, a to tiež len do určitého veku. Časom nás aj tak s dôverou musia pustiť a nechať si tvoriť vlastné životy.
Keď toto píšem, prichádza odpoveď na moju otázku – Prečo ste ma tu nechali samu?
„LEBO SAMA SI DOSŤ.”
Sama SOM a to stačí. Som všetkým, sama som životom. Keby som nebola ja, neexistovali by ani moje vzťahy a neexistoval by vzťah vnučka – dedko, dcéra – otec či vzťahy partnerské a priateľské.
Tie krásne vzťahy, ktoré nám dovoľujú zažívať spektrá pocitov.
Ja som tou podstatou a život sa deje pre mňa.
Precítenie hĺbky smrti mi dovolilo precítiť hĺbku života.
Odvtedy to už celé vnímam inak. Pozývam vás teda k stíšeniu a ucteniu si vášho vzťahu s milovanou bytosťou, o ktorú ste prišli.
Či už je to v prijatí a vďačnosti, alebo v neznesiteľnom smútku a trápení, je to váš jedinečný príbeh a tak, ako ho práve teraz prežívate, je to najsprávnejšie pre vás a pre túto chvíľu.
Aj keď sa na nejakej úrovni po smrti znova stretnete, tu na zemi sa váš vzťah končí.
Doprajte tomu čas.
Doprajte čas zmene, ktorá prišla.
Nasledujúce strany prežívajte spolu.
Spolu sa smejte, spolu nariekajte, spolu ostaňte v liečivom tichu. Otvorte, precíťte, vyplavte, vypovedzte, spočiňte v prázdne. A keď budete pripravení, naplňte to prázdno niečím novým a nepoznaným. Niečím, čo vás znova posunie vpred do života.
Je na vás, ako dlho budete s knihou pracovať – je to len a len váš čas.
Krásnu cestu!
