Veľký román

Popis

„Podaril sa malý zázrak, že knihu, ktorá je štýlovo a naratívne uletená a podvratná a rieši témy ako dedičstvo normalizácie, obdivujú čitateľky, ktoré by inak siahli skôr po melodramatickejšej realistickejšej tvorbe, prípadne rovno po červenej knižnici. Z toho som fakt nadšený.“ Peter Gärtner

Prečítajte si recenziu od Denisy Ballovej – Veľký román ukazuje, ako písať  o slovenských stereotypoch bez trápnosti

„Napísať knihu o literárnej tvorbe a typickej slovenskej rodine chce istú dávku odvahy a poriadny kus sebairónie. Peter Gärtner sa však na tú cestu vybral. Napísal Veľký román (vyd. Zumzum, 2019) a ukázal, že si možno uťahovať zo slovenských stereotypov, z pozérstva spisovateľov a zostať pritom pokorný. Nepodľahol panike z okolitého sveta, ale, naopak, s citom upozornil na jeho nedostatky.“

***

Keď nepil, bol to ten najusilovnejší chlap v dedine. Mal silu ako vôl, do kopca ťahal voz spolu s koňmi, zástrčky opravoval bez skúšačky prúdu, vždy si naslinil palec, ukazovák a chytil sa holého kábla, z hory stiahol smrek hrubý štyridsať čísel, celý ho napílil a porúbal, vedel zabiť prasa aj kravu, sám si vyrobil stroj na stáčanie medu, množil králiky a kačice a choval poštové holuby. Keď im skapal kôň, sám sa postavil do jarma, keď padali krúpy veľké ako pomaranče, on jediný zostal na roli okopávať zemiaky. Pirohy lovil z klokotajúcej vody holou rukou a cibuľu zjedol na posedenie, akoby to bolo sladké jabĺčko, pečené ryby hltal celé s kosťami, hlavami aj chvostom. Keď ho bolel zub, odišiel do pivnice a tam si ho sám vytrhol kliešťami na vyťahovanie klincov. Nikdy neodmietol pomôcť ani susedom či komukoľvek, kto bol v núdzi. A po nociach robil hrobára. Pri lampáši kopal jamy pre mŕtvych a už za svitania kráčal na odľahlé hole, aby tam spolu so synmi kosil trávu.

Miloš deda zbožňoval. Celé leto strávil s ním. Dedo ho nosil na pleci ako kanárika a brával ho všade so sebou. Všetci dedinčania ho volali Miloško. Spolu sa starali o koňa Peja. Spolu chodili páliť po dedine tehly, spolu chodili kŕmiť včely a spolu strihali ovce. Dedo mal rád všetky vnúčence, ale Miloš bol jeho miláčik. Dedo mu vyrobil jeho vlastný bič.

„Pamataj, my Komínkovci sme jako mravce, zdvihneme šesnásobek svojej váhy!“ hovorieval mu vždy, keď si ho svojimi veľkými rukami vyhadzoval na plecia.

Večer spal Miloš v posteli medzi babkou a dedom, zatiaľ čo ostatné vnúčence po váľandách a kuchynských laviciach. Ráno sa zobudil prvý a pozoroval šedivé chlpy v jeho veľkých nozdrách. V nedeľu doobeda strihával dedovi nechty na nohách a rašpľou na drevo mu drhol suchú kožu na pätách. Dedo si ich najskôr dlho močil v lavóre a čítal pri tom noviny.

***

„Čo tam píšeš?”

Predstavu, že sa bude vlastnej matke zdôverovať s niečím takým intímnym, ako je jeho literárna tvorba, považuje za vrcholne perverznú. Od skorej puberty mal pocit, že si so svojimi rodičmi nemá čo povedať. Nezdôveroval sa im už dlhé roky, ani keď ešte žil v tomto byte. Rozprávať sa s matkou o čomkoľvek, navyše po tom, čo sa viac ako desať rokov vôbec nevideli, je pre neho absurdné. Hana sa však tvári, akoby odišiel len včera, a vyžaruje zo seba materskú prívetivosť a nehu. Martin nevie, ako má reagovať.

„Zameriavam sa na obdobie normalizácie,” vykokce.

Hana prikyvuje, akoby rozumela, čo hovorí, sama však slovo normalizácia nikdy  nepoužila, v románoch od Danielle Steelovej ho tiež nečítala a nechápe ani jeho historicko-politologický kontext.

„Chcel by som napísať knihu, ktorá konečne adekvátne a s patričným dosahom zobrazí zvrátenosť komunistického režimu. Doposiaľ tu nič také nevzniklo. Mali by sme mať knihu, ktorá na celospoločenskej úrovni otvorí diskusiu o tejto dobe a raz a navždy sa vyrovná s jej démonmi,” vyklopí Martin nacvičené frázy.

Takto dobre to nesformuloval ani do žiadosti na Literárny inštitút, je prekvapený, ako to z neho pekne vypadlo. Hana si k stolu donesie tanier s pirohmi a prisadne si k nemu.

„Nie všetko za komunistov bolo zlé. Ľudia, čo chodili do roboty a hľadeli si svojho, sa nemali zle. Boli sociálne istoty.”

***

Literárna gangsterka o dejinách slovenskej literatúry a kultúry, ale aj obraz obdobia komunizmu so všetkými jeho konzekvenciami smerom k súčasnosti, dráma medzi generáciou rodičov, ktorá dodnes spomína na normalizáciu ako na staré zlaté časy a generáciou ich detí, ktoré tento režim považujú sa neželané dedičstvo.

Tridsiatnik Martin Komínek sa už dlhé roky snaží získať finančnú podporu od Literárneho inštitútu na napísanie svojho Veľkého románu, ako pateticky sám nazýva knihu, na ktorej pracuje. Keď mu jedného dňa Inštitút udelí dotáciu, nedokáže tomu uveriť. Bude schopný skonsolidovať svoje tvorivé schopnosti a má skutočne kapacitu na to, aby napísal plnohodnotné beletristické dielo, ktoré bude mať čo povedať nielen hŕstke jeho najbližších intelektuálnych kamarátov? Záhadné udelenie grantu naruší dennú rutinu jeho ležérneho kaviarenského života. Nielen preto, že musí začať knihu skutočne písať, ale aj preto, že sa nad jeho dotáciou začnú zlietať všetci jeho veritelia, krčmoví kamaráti, chudobní umelci a podvyživení vydavatelia.

Autor: Peter Gärtner
Grafická úprava: onaonaona/Jakub Dušička

Formát: 128×196 mm
Počet strán: 270
Väzba: paperback

Viac o knihe nájdete na: https://zumzum.sk/project/velky-roman/