S dizajnérom písma Ondrejom Jóbom som sa rozhodla urobiť rozhovor v lese. Vyliezli sme na skalku v Hradskej hore v Liptovskom Hrádku, vychutnávali si výhľad a bolo nám dobre. Až tak dobre, že z plánovaného jedného rozhovoru vznikli dva. Nech sa páči, rozhovor č.1.
Študoval si na Obchodnej akadémii v Liptovskom Mikuláši, grafický dizajn na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a dizajn písma na Kráľovskej akadémii v Haagu. Teraz tvoríš vo svojom štúdiu Setup Type. Kedy ťa napadlo, že chceš robiť písmo?
Aj keď som ľavák, odjakživa som rád písal. Na rozdiel od väčšiny mojich spolužiakov na základnej som si písanie rukou užíval, do zošitov som si kreslil ozdobné nadpisy. Na obchodnej akadémii som sa naučil písať desiatimi prstami, a keď som sa dostal na grafický dizajn na VŠVU, do niekoľkých zadaní som si namiesto použitia už existujúceho fontu, nakreslil vlastný. Moja diplomovka sa napokon zaoberala len písmom a ja som už vedel, že toto ma baví, toto chcem robiť. A v Holandsku som sa napevno uistil, že som sa pre písmo rozhodol správne.
Nechcel si v Holandsku ostať?
Chcel som sa vrátiť. Neviem, či je to tým, že som patriot alebo som sa toho iba bál. Bolo mi tam fajn, mal som úžasných spolužiakov, ktorí sa stali mojimi dobrými kamarátmi, ale ani za ten rok som sa v Holandsku nezačal cítiť ako doma. Po skončení VŠVU som mal pomerne jasnú predstavu o mojom ďalšom živote a v Holandsku to nebolo presne ono. Odchádzal som s tým, že idem na rok a vrátim sa, no veľa ľudí v mojom odbore tam ostalo.
Písmo sa dá robiť od hocikadiaľ, ale predsa len, ak by si bol fyzicky tam, kde sa toho viac deje, možno by si nadobudol lepšie kontakty.
Musím sa priznať, občas ma prepadne myšlienka, že ak by som nežil na Slovensku, tak by som, čo sa týka práce, mohol byť niekde úplne inde. Našťastie výhoda mojej branže je, že sa všetci poznáme. Poznám ľudí, ktorí robia v Adobe v San Franciscu alebo vo veľkých firmách v New Yorku. Keď som skončil školu, kľudne som mohol napísať do niektorej uznávanej firmy, že chcem ísť na stáž, či nemajú pre mňa miesto. Myslím si, že by som sa tam aj dostal, ale ja som sa nad touto možnosťou nikdy hlbšie nezamýšľal. Takže je možné, že mi ušlo veľa príležitostí, ale neľutujem to. Pozícia a situácia, v ktorej som teraz, mi vyhovuje.
Riešili sme Slovensko vs. zahraničie, ale ty riešiš aj Bratislavu vs. Liptovský Hrádok.
Je veľmi príjemné a osviežujúce deliť svoj život medzi tieto dva svety. Keď som v Bratislave a mám pocit, že už mám veľa mesta, chcem zasa prísť do Hrádku a dýchať tento voňavý vzduch a sedieť na kopci a pozerať sa do diaľky. A potom zase naopak. Takže to nevnímam ako konflikt, mám dve úžasné možnosti a môžem si z nich kedykoľvek vybrať. Fakt, že robím ako freelancer z domu, je mojou záchranou.
Vnímal si to tak odjakživa? Aj keď si ako prvák z Liptova nastúpil na VŠVU v Bratislave?
K inštrukciám k nástupu napísali, že budeme mať špeciálny deň, kedy nás oboznámia so školou alebo také čosi. Nakoniec to nič také dôležité nebolo, ale prišiel som kvôli tomu do Bratislavy o dva týždne skôr. Na internáte samozrejme nik nebol, tak som tam sám len tak chodil a vôbec som nemal poňatia ako to tam funguje. Pamätám si, že som sa bol dať odfotiť v Tatracentre, to bol akože zážitok dňa, a bál som sa jazdiť MHD. Neviem prečo. Prvé tri mesiace som vôbec nejazdil autobusom. Našťastie som býval takmer v centre, takže to až tak nevadilo.
Na VŠVU som sa hrozne tešil, bol to môj splnený sen. Bol som plný očakávaní a takého toho pocitu, že “Hurá! Idem! Konečne!” Mal som 18 rokov a bol som mladý a úplne formovateľný. Bol som také teliatko. Nič som nevedel o živote, o svete, takže som to tam všetko vnímal a mal sa fajn aj napriek môjmu strachu z neznáma. Ale dlho som sa v Bratislave necítil ako doma. Až teraz po 15 rokoch už môžem povedať, že sa tam tak cítim.
Ako prijali u vás doma, že budeš chodiť na VŠVU, že z teba bude umelec?
Výber školy mi nikdy nespochybňovali. Možno aj pre to, že som najmladší a navyše som bol jednotkár, vždy som sa svedomito pripravoval. Bol som ale prekvapený sám zo seba, lebo som bol len na jedných prijímačkách. Okrem VŠVU som si dal prihlášky na architektúru na STU v Bratislave a na Fakultu umení technickej univerzity v Košiciach. Prvé prijímačky boli na VŠVU a keďže som postúpil do druhého kola, nestihol som prijímačky na architektúru. V zálohe som však stále mal Košice, no ja som sa z Bratislavy vrátil domov do Hrádku s takým dobrým pocitom, že som si povedal, že ja už do tých Košíc nejdem. Netuším, kde sa to vo mne vzalo, bol som vždy bojko a potreboval som mať istoty, ale na prijímačky do Košíc som ozaj nešiel a o pár dní som sa dozvedel, že ma zobrali na VŠVU.
Si jeden z mála kreatívnych ľudí, ktorý dodržiava termíny.
Niekto by povedal, že je to možno až úchylné, ale všetko musím mať na poriadku. Neznášam, keď mám nevybavené veci, e-mail používam ako to-do list a všetko, čo je vybavené archivujem. Momentálne mám v inboxe len tri veci, no môj cieľ je každý deň skončiť s prázdnym inboxom. To sa mi podarí možno raz za mesiac, ale vždy sa snažím nevyhnutné úlohy rýchlo vybaviť, aby som v hlave držal čo najmenej vecí a mohol sa hýbať ďalej. Moje tajomstvo dodržiavania termínov je asi v tom, že to nerobím ani tak pre klientov, ale skôr kvôli sebe, aby som sa z toho nezbláznil.
A čo taký relax, v tvojom podaní?
V poslednej dobe som nad tým rozmýšľal. Ako ja viem vlastne relaxovať? Napríklad dnes som celý deň pozeral jeden seriál a bol som z toho nervózny, lebo som chcel robiť, ale si hovorím, je nedeľa, nemusím, ale zároveň deadline je v utorok, takže by som mal, premohla ma lenivosť, takže som pozeral ten seriál, ale v konečnom dôsledku sa teraz aj tak vôbec necítim zrelaxovaný.
Úplne najlepší relax je, keď odídem do Hrádku. Tu ideš večer cez víkend do mesta a cestou stretneš troch ľudí, niekde v diaľke šteká pes, občas ide vlak alebo kamión s drevom. Hoci v Bratislave nebývam na hlučnom mieste, furt tam počuješ taký ten hukot mesta. Ticho mi hrozne vyhovuje. V Bratislave odbehnem do lesa na Kolibu alebo do viníc, ale najradšej mám, keď sedím na Slavíne a užívam si ten výhľad. To sa mi páči hlavne kvôli tomu, že sa pozerám cez celé Slovensko smerom na Hrádok. A predstavujem si, čo sa tu deje.
Vydala som knihu Špagáti o zážitkoch zo základnej vojenskej služby. Bol si jeden z ľudí, ktorý príbehy z knihy čítal ešte pred vydaním. Chcela som vedieť, či zaujmú aj tých, ktorí na vojne neboli. Dokážeš si predstaviť, že by si to absolvoval?
Špagáti sa mi páčia, lebo zachytávajú niekdy až absurdné situácie a keď to len čítaš, zabavíš sa na tom. Ale ak by som to mal skutočne prežiť, asi by som sa na tom nezabával. Navyše neviem, či je to tým, že už mám 33 rokov, ale už akoby strácam toleranciu na isté veci. Niekedy sa mi rozum zastavuje, keď trebárs v autobuse počujem, o čom sa bavia ľudia v mojom veku. Vždy si hovorím, aký som rád, že mám v Hrádku aj v Bratislave skvelú partiu ľudí na rovnakej vlnovej dĺžke. Keď si predstavím, že by som bol na vojne, kde by som si dobre rozumel asi len s jedným človekom z desiatich, ale so všetkými by som tam musel byť zavretý… Na vojnu sa ale chodilo v mladšom veku, takže ako 18-ročný by som sa asi prispôsobil alebo ani by som nad tým vôbec takto neuvažoval. Každopádne som rád, že som na vojnu nemusel ísť. Bojím sa, že by ma to zmenilo, ktovie čo by to so mnou porobilo.
Ondrej, ďakujem za rozhovor č.1! V rozhovore č.2 dozviete ako Ondrej vytvára písmo.
Ak by ste si chceli aj vy prečítať knihu Špagáti, nájdete ju v kníhkupectvách alebo u nás.
