Stará mama pracovala ako účtovníčka. Účtovala ručne na počítacích strojoch a ako jediná z podniku sa na nich naučila spočítavať naslepo, aby si uchránila oči. Tie jej pri štrikovaní slúžia dodnes: “Zabávam sa tým, a keď dačo urobím, ostane po mne pamiatka. Bezcieľne neoddychujem.” Ja som veľmi rada, že mi pokrstila knihu Špagáti, na krste skonštatovala: “Som tu najstaršia:)”
Narodila si sa vo Važci v roku 1932. Aké bolo tvoje detstvo?
Vo Važci sa žilo biedne, ale zato dobre. Mali sme zemiaky, zbožia, kury, kravy, voly. Ako malá som pracovala, a riadne. Na lúky som chodila, sušila seno, hrabala, ak sa zemiaky sadili, sadila som. Na lúky sme my dievčatá chodili zavčasu ráno s raňajkami, s takzvaným frištikom. Lúky boli vzdialené 3-10 km, všade sa chodilo pešo. Frištik sa položil do košíka, väčšinou chlieb, mlieko, slanina a halušky, ktoré ťa hriali celou cestou. Niekedy mama vstávali o tretej hodine ráno, aby napražili šišky. Chlapi kosili celý deň a na lúke aj spali. Na Opálenôm, na mojej najobľúbenejšej lúke, som spala aj ja, každý rok aspoň jednu noc! Bola to krásna lúka rovno pod Kriváňom, nebolo na nej počuť ruch z dediny, ibaj keď kostol vyzváňal, ináč bola okolo len hustá hora. Páčilo sa mi tam, ale stačila jedna noc, spalo sa v šope na sene, ktoré hrozne pichalo. Na tú jednu noc som si vyniesla obrus a zakrútila sa doň.
Na Opálenôm rástol strom, pod ktorým keď akokoľvek pršalo, nás neumočilo. Varili sme pod ním polievku v hlinenom hrnci. Polievka to bola výborná! Keby si ju aj doma navarila v hrnci na šporáku na ohni, nebude to ono. Pod stromom do nej aj ihličie popadalo a bola tam aj iná voda, studničná, tá jej dodala chuť.
Stíhala si popri práci aj školu?
Ako jediná z mojich súrodencov som išla aj na strednú školu, sestra bola najstaršia, tá musela robiť, hádam už ako 14. ročná chodila do roboty. Brata chceli dať do školy, no ten sa nechcel učiť. Ja som sa učila dobre, tak som nastúpila na Obchodnú akadémiu do Popradu. Ráno o piatej som musela ísť na stanicu, alebo o pol šiestej? Dosť na tom, ráno išiel vlak do Popradu, ktorý som musela stihnúť. Poobede o tretej som sa vracala späť, ak boli sennie roboty, šla som na lúku a učila sa až večer. Elektriku sme už mali zavedenú, ale keď som bola maličká, svietili sme len petrolejkami.
Dokedy si nosila kroj?
Do 14. rokov, kým som nešla do školy do Popradu. Na skúšky som išla v sukniach, ale akonáhle som nastúpila do školy, rodičia mi museli kúpiť šaty, lebo všetko tam chodilo v šatách. Nechcela som byť inakšia. V šatách mi zo začiatku bolo zima, ale človek si zvykne. Kroj mal dve, tri sukne, šaty len jednu.
V 45.roku cez Važec prechádzala fronta.
Mala som 13 rokov. S rodičmi sme nebývali priamo v dedine, ale vo Mlyne, v osade blízko Važca. Z tohto dôvodu sa u nás veľa vojakov nezdržalo. Prví vojaci, ktorí sa osmelili, boli traja Nemci, 19 – 20 rokov mali, mladí chlapci. Mali pálenku, naliali si do štamprlíkov, neviem, či to bola vodka, či čo, skrátka naliali si z fľaše, naraz zodvihli poháre k ústam a naraz ich aj odložili. Bola som pri peci a pozerala sa na nich ako pijú. Mňa nenúkali, lebo však bola som ešte len dievča, ale otcovi a mame naliali. Dohovárali sme sa posunkami. Boli dobrí, naozaj, nemôžem povedať, u nás doma nerobili Nemci žiadne výtržnosti, ani nenaháňali dievčatá ako dakedy vidíš v televízii. Boli slušní. V kotli si varili fazuľu, ja som ju mala strašne rada, keď videli ako sa na ňu pozerám, dali aj mne.
Nemci sa zdržali len jeden deň. Za našim domom mali tri kanóny a poniže nich ešte dva. Keď Rusi postupovali od Štrby, začali strieľať aj smerom k nám na nemecké kanóny. Ponad náš dom lietali strely, ale Rusi namiesto mierenia na kanóny, strieľali do vŕškov. V prvej línii s Rusmi bol Slovák z Čierneho, z osady poniže nás. V momente, keď začali strieľať našim smerom, Rusov prosil, aby nestrieľali na kanóny, aby strieľali pomimo. Videla som ako sa na vŕškoch zdvíhali kúdole prachu a dymu. Ak by nestrieľali do vŕškov, hrozilo, že by rozbili domy v Čiernom alebo naše vo Mlyne. Akonáhle Nemci videli paľbu, zbalili sa a utekali. A prišli Rusi. Boli to iní ľudia ako Nemci, nie takí kultivovaní, ale opäť nemôžem povedať, že by nám urobili niečo zlé. Spali v uniforme, pod ktorou mali civil. Nemci utekali a oni postupovali ďalej. Jednu, dve noci u nás boli, takže vojakov sme si dáko neužili.
Nebála si sa?
Nie. To bol taký život, nás nebili, nezabíjali. Keď strieľali Rusi a ponad náš dom lietali strely, vtedy som sa bála, bol to veľký hukot, ale hlavu som si skryla, a dobre:) Cez frontu prestala vyučovať škola. Pre istotu sme nechodili ani do dediny, radšej sme boli doma. Trvalo mesiac, kým sa to všetko premlelo.
Krstila si knihu zážitkov zo základnej vojenskej služby Špagáti. Bolo ti ľúto, keď tvoji blízki odišli slúžiť?
Brat Mišo išiel na dva roky. Nebolo mi ľúto. To bolo normálne. Každý išiel. Kto nešiel, ten sa hanbil, že ho nevzali, že je nejaký chybný. To bolo v 48. roku. So starým otcom som sa začala stretávať až keď sa z vojny vrátil. Syn odišiel na rok, v tom čase už chodil v Bratislave na vysokú školu, čiže aj tak bol mimo domu.
Máš 85 rokov. Cítiš sa stará?
Starý je taký, aký sa cíti. Ja sa necítim staro. To, že zabúdam, to je samozrejmá vec, je to príznak staroby, ale ešte viem, čo treba navariť, čo treba urobiť, ale pravdu povediac už sa mi nechce tak riadiť ako sa mi voľakedy chcelo. Krčiť sa mi je horšie. Robím také veci, aby som ich dokončila, aby ste nemali problém, čo s tým. Šále, čiapky. Ak by ste mali len polku svetra, mrzelo by ma to, nemám rada nedokončenú robotu. A píšem pre vás pamäti, aby ste vedeli, čo som prežila.
Veľa ľudí v tvojom veku je deprimovaných, opúšťajú sa.
Ja čakám, kedy to na mňa príde:) Zatiaľ som v poriadku. Možnože to príde, možnože nie, možnože zomriem veľmi rýchlo, bez toho, aby som nejaký náznak urobila, že idem preč.
Keď ti zistili rakovinu, povedala si, že zomrieš, ale na rakovinu nie.
Prvú sekundu som bola hrozne nešťastná, čo s tým robiť? Muž na rakovinu zomrel, celý šťastný išiel na operáciu, že ho zachránia a nezachránili. Ja som sa rozhodla pre inú cestu a ešte som tu. Štrikujem, varím a páči sa mi naša záhrada. Nechápem ľudí, že si ju dávajú zatrávniť. Výhovorky! Času majú, len sú daromní.
Hnevá ťa, že ja ani moja sestra neštrikujeme.
To hej, nevenujete sa žiadnym ručným prácam. Ja som už ako dvanásťročná štrikovala a drží ma to doteraz. Zabávam sa tým, prídem aj na iné myšlienky. Keď nič nerobím, mám stratu času, tak si pomyslím. Keď dačo urobím, ostane po mne pamiatka. Bezcieľne neoddychujem.
Aj turistika je pre teba bezcieľny oddych:) Vždy nám vravíš, aby sme doniesli čučoriedky alebo aspoň huby.
Ja by som aj na túru išla, ale ísť okolo čučoriedok a nemôcť si nič odtrhnúť a doniesť domov, to je nie ono. Ja keď som išla, ale dačo doniesť! Rada som chodila. Keď som mňou išiel starý otec, nemal takú výdrž, pozbieral čo pozbieral, ale zase odniesol všetko. Doma som hundrala, že ibaj robotu som si doniesla, lebo zase to bolo treba čistiť, zavárať. Celý život žijem pod Kriváňom, ale nikdy som na ňom nebola. Raz sme sa vybrali, ale prišiel dážď, zmočilo nás, celí mokrí sme sa vrátili. A to bola posledná moja cesta na Kriváň. Viac som už nemala chuť, radšej som išla na brusnice.
Stará mama, ďakujem za rozhovor!
A ak by ste si knihu Špagáti chceli pozrieť bližšie, k dispozícii je v našom e-shope 🙂
