Oficiálne zamestnanie Scarlet Piovarčiovej je personálna a mzdová asistentka. Oficiálne zamestnanie Skáji je háčkujúca členka triorigamy, speváčka, textárka a moderátorka. Využila som poslednú zo Skájinych schopností a ona ma vyspovedala na krste knihy Špagáti a eknihy Dobšinský – krvavý výber. Teraz sme si role vymenili.
Kniha Špagáti je o zážitkoch zo základnej vojenskej služby počas socializmu. Ty si na vojne samozrejme nebola, ale odišli na ňu tvoji kamaráti. Ako si to prežívala?
V podstate všetci moji kamaráti boli buď na základnej vojenskej službe alebo na civilnej. Základná vojenská služba bola v niektorých ohľadoch nechcem povedať, že až brutálna, ale dosť neprívetivá k mladým chlapcom, ktorí nastúpili a neskôr, keď sa z nich stali mazáci, sa zasa oni vybíjali na nováčikoch… To mi prišlo zvláštne, neviem, či ich to naozaj zocelilo, takýto prístup. Nezdá sa mi, že by to bola dobrá vec. Proste, vyšla si zo školy a dva roky si robila niečo, čo s tvojim štúdiom nemalo nič spoločné… Dva roky sa mi zdalo príšerne dlho. Nepoviem, keby ich na pol roka niekam zobrali, nech si trošku pocvičia… Ale z rozprávania mojich kamarátov viem o šikane, ktorá sa tam diala. Je dobre, že to už nie je, i keď možnože niektorým mladým by sa to dnes zišlo, ich dať trošku do parády:) Každopádne, nemyslím si, že to bol spôsob ako pripraviť chlapcov na možný boj. Bývalý režim chcel možno nejako ukázať svoju silu. Bol to nezmysel.
Tvoj vtedajší priateľ tiež odišiel slúžiť.
Áno, dievčatá na nástupištiach strašne plakali, ale asi to nebol v tom období až taký frajer, že by som sa išla kvôli tomu hodiť pod vlak. Mala som 17-18 rokov, neprišlo mi to tak, a hlavne nevedela som, čo presne sa na vojenčine deje. To som sa až potom podozvedala, keď kamaráti rozprávali zážitky. A boli to nepríjemné veci. Ale ak by môj terajší partner išiel na vojnu, chýbal by mi, a ešte keby som vedela, že mu tam niekto ubližuje, tak neviem, to by som im asi išla vynadať:)
Na Liptove si sa narodila, vyrástla a stále tam žiješ. Je tam ozaj tak dobre?
Výborne! Ja som dokonca ani nikdy nemala tendencie odísť do zahraničia za zárobkom. Cítim sa tu dobre, doma som tu. Poznám veľa ľudí, som rada, keď ma na ulici zastavia známi, porozprávame sa. A druhá vec prečo je na Liptove dobre je, že všade je blízko, je tu síce zima, napríklad aj v lete je tu zima, ale je tu tak pekne medzi tými horami, že až! Keď chceš, vybehneš si do hory, keď chceš, vybehneš si ku rieke Belej. Neviem si predstaviť bývať inde ako v Liptovskom Hrádku, ja to stále vravím, už v Mikuláši by som nebývala, pre mňa je Hrádok úplne ideálny. Či veľkosťou, či všetkým tým, čo tu dobré máme. A ešte tu mám aj rodinu a výborných kamarátov, tak čo ti viac chýba? Už iba to zdravie.
To znie ako z rozprávky. Ako na teba teda pôsobili Dobšinského rozprávky teraz, keď si už dospelá?
Predtým ako som šla moderovať som si ich pár prečítala, aby som si ich pripomenula. Teraz sa mi veľmi páčili, dokonca viac ako keď som bola malá, štýl akým sú napísané, aj pointy a poučenia, teda až na Pijana, pri ktorom som protestovala, lebo v Pijanovi nebolo žiadne morálne ponaučenie. On v podstate získal takmer všetko a to iba prestal piť, žiadny trest nedostal. To sa mi dosť nepáčilo.
Si háčkujúca členka značky triorigamy. Čo to znamená?
Háčkujem odmalička. Mňa a moje sestry naučila háčkovať naša mama. Najprv sme háčkovali pre bábiky, neskôr pre seba a potom prišlo obdobie, kedy sa takéto veci veľmi nenosili a s ručnými prácami sme prestali. Raz som ochorela a ostala doma na péenke. Čo ja len budem doma robiť! Išla som kúpiť vlnu a urobila som si prvú čiapku a rukavice. To bolo možno 7-8 rokov dozadu. Potom, na Vianoce, mi napadlo, že svojich blízkych môžem obdarovať niečím, čo sama vyrobím. Začala som háčkovať čiapky, rukavice, nákrčníky, no stále som mala nové nápady. Chcela som viac a viac robiť, tak som si povedala, prečo to neukázať aj niekomu inému? V tom čase aj moje dve kamarátky našli záľubu vo vyrábaní, jedna sa začala venovať šitému šperku a druhá maľovanému hodvábu. Spojili sme sa a založili si značku triorigamy. Každá v nej máme svoju sekciu a vyrábame si vlastné veci.
Mám od teba niekoľko výrobkov, vlastne som si od teba kúpila prvý veľký sveter, ktorý si uháčkovala za účelom predaja. Čiže máš koníčka, ktorý prerastie v zamestnanie?
Chcela by som, aby sme sa tým živili, ale bohužiaľ, zatiaľ to nie je možné. Poteší nás, keď si ľudia niečo kúpia, veľmi. Museli by sme však toho predať omnoho viac, aby sme z toho vyžili, aby sme mohli zaplatiť všetky odvody, poplatky, poistné, dane a pritom nie je to taká činnosť, ktorá by z teba za dva roky urobila milionárku. Musíš si to strašne odmakať. Navyše na Slovensku ľudia ešte stále radšej idú do čínskeho obchodu, v ktorom si kúpia niečo lacné, hoc nekvalitné. Prídu na trh a nie sú veľmi nadšení, keď im povieme koľko to stojí. Nájdu sa však aj takí, ktorí v mojom prípade ocenia všetku tú robotu od návrhu po výrobu originálnych farebností vĺn až po samotné ručné spracovanie. Vždy potešia, ale nestačí to na to, aby sme s tým prežili, takže pracujeme aj v normálnych robotách:)
Skája ďakujem za rozhovor!
Kniha Špagáti alebo Dobšinský – krvavý výber k dispozícii tu 🙂
