K tomu, že som si Laciho Vargu vybrala za svojho učiteľa jogy prispel aj fakt, že študuje fyzioterapiu. Ako povedal, prvá séria Aštangy je vlastne diagnostická a môže vyplaviť rôzne problémy, ktoré ste predtým necítili ale ony tam boli. Preto je super, ak vám vie učiteľ pomôcť alebo vás usmerniť aj v tomto smere. Druhá časť nášho rozhovoru je o joge a fyzioterapii, ktoré sa vôbec nevylučujú, práve naopak.
V prvej časti rozhovoru sme sa rozprávali viac o tom ako joga vplýva na naše psychické zdravie. Teraz sa budeme venovať viac tomu fyzickému.
Dôležitou súčasťou učenia sa jogy sú dopomoci, pri ktorých učiteľ dostane žiaka do pozície tak, že ho napríklad pritlačí alebo natiahne. A občas to vyzerá kruto. Navyše predtým ako som sa jogu začala učiť som si myslela, že je to aj blbosť – nemalo by to byť o tom, že sa tam dostanem sama, bez pomoci? Veď nemusím tú pozíciu vedieť do týždňa, môže mi trvať dlhšie. Teraz už mám ale na dopomoci iný názor.
Dopomoci majú jogu uľahčovať, ale častokrát sú učitelia až takí násilní, že cez dopomoci prezentujú svoje ego a za každú cenu ťa chcú dostať hlbšie do asány. Ja dopomoci vnímam ako prostriedok na to, aby sa človek, ktorý robí danú pozíciu, vedel uvoľniť. Pozíciu držím za teba a ty sa môžeš poddať a pozíciu si vyskúšať. Aby to ale takto mohlo fungovať, vyžaduje si to veľkú mieru dôvery a nutnosť tej dôvery, lebo človek, ktorý nedôveruje má tendenciu sa brániť. Akonáhle sa niekto bráni, viem, že na neho treba ísť inak alebo sa môže brániť jednoducho len preto, že dopomoc je na neho príliš silná. Pri dopomociach je nevyhnuté veľmi pozorne vnímať ľudské telo a štúdium fyzioterapie mi v tom neskutočne pomáha.
Fyzioterapiu si ale primárne nešiel študovať kvôli lepším dopomociam.
Keď som robil na polícii, zranil som si rameno, ale v podstate som bol mladý chalan a nejak som to nepociťoval. Obnovilo a zhoršilo sa mi to, keď si v rámci tréningu jedna kočka skúšala dopomoci. V jednej pozícii mi veľmi nešťastne dopomohla a v ramene mi poriadne chruplo. Cítil som, že sa niečo stalo, ale nerešpektoval som to a asi za rok som sa dohnal do stavu, že som tou rukou nevedel hýbať. Mal som zapálený nerv a ešte mi tam našli aj cystu, no proste zle.
Počas toho roka som sa pýtal rôznych učiteľov čo mám robiť, ako praxovať a oni mi nevedeli odpovedať. Ruka sa ale stále zhoršovala, tak som išiel na vyšetrenie k doktorovi a vyhľadal som aj fyzioterapeuta. Prišiel som k jednému môjmu známemu fyzioterapeutovi a už pri prvom sedení mi neskutočne pomohol. Uľavilo sa mi od bolesti, hneď som sa aj vedel udržat v Chatvari – „v kliku”, teda nie úplne, ale aspoň trošku. Cítil som brutálny progres. Bol to presne ten wau efekt ako voľakedy na joge. Čo si spravil? Ako si to spravil? Aj ja to chcem vedieť. Chodil som k nemu niekoľko mesiacov a on mi počas jedného sedenia povedal: „Choď to študovať, veď tebe sa to bude k joge hodiť.” Odvtedy som mal červíka v hlave.
Pomáha ti teda fyzioterapia v joge? Mal tvoj známy pravdu?
Veľmi. Hlavne, čo sa týka tých dopomocí.
Páčilo sa mi, keď si povedal, že dopomoc by mala byť poskytnutá tak, že zatlačíš presne na miesto, kam zatlačiť máš a uvoľníš ho. A tu ťa musím aj pochváliť, že už som prešla prvou a druhou sériou a zatiaľ som od teba nedostala dopomoc, ktorá by bola nepríjemná a to ja sa viem hneď ohradiť.
Dopomoci vieš z pohľadu fyzioterapeuta rozobrať tak, že dovidenia. Čím viac študujem, tým viac si uvedomujem aké dôležité je mať vzdelanie – ako chytiť, akú silu vyvinúť, ako si všímať feedback od človeka, ako reaguje, prečo tak reaguje. So všetkou úctou, veľa učiteľov na toto nemá vzdelanie, nemajú ani šajnu prečo to robia, ako to robia. Dopomoci v joge sú regulérna záležitosť na výskum na niekoľko rokov.
Si študentom Fakulty zdravotníckych vied UCM. V rámci štúdia si už absolvoval aj niekoľko týždňovú prax v nemocnici.
Predstav si, že na jednotke intenzívnej starostlivosti máš pacienta, ktorý má ochrnutú polku tela, lebo je po mozgovej príhode a ty s ním máš nejakým spôsobom cvičiť a prebudiť jeho mozog k činnosti. Učíš sa rôzne metodiky ako to robiť – je to, že wau. Ako študenti sme sa točili po rôznych oddeleniach. Napríklad sme mali neurologické problémy jednoduchšieho charakteru, tŕpne mi noha, bolia ma kríže, mám tuhý krk, ale chodili sme aj na chirurgiu, kde boli ľudia po amputáciách alebo čerstvo po operácii – a ty tých ľudí musíš postaviť, rozchodiť ich a musíš s nimi robiť jednoduché banálne veci, ktoré sú pre nich ale neskutočne zložité.
Mal som pacientku, ktorá mala jednu stranu tela ochrnutú, ale ochrnutú že úplne. U takýchto pacientov je dôležité, aby si predstavovali, že ten pohyb robia oni, aby tú svoju končatinu vnímali napriek tomu, že ich ruka je „mŕtva” a hýbe ňou fyzioterapeut. Bolo na nej vidieť, že hoci ja hýbem jej rukou, je to pre ňu namáhavé až tak, že sa potila.
Uvedomil som si, že banálne veci ako pohyb rukou vnímame ako samozrejmosť. A potom ten kontrast s niektorými ľuďmi z jogy, že ja neviem stojku na predlaktiach a ja neviem hento a chcem to vedieť a musím to vedieť a musím sa to naučiť. Tým ľuďom by som odkázal, buďte radi, že sa postavíte do Samasthiti – „do vzpriameného stoja” alebo, že dáte ruky hore. A práve takíto ľudia sa vlastnou premotivovanosťou a prílišným chtíčom niekedy dostanú do stavu, že ich začne niečo bolieť. Joga by ale mala byť o mojom vnútornom intímnom zážitku, nie o porovnávaní sa.
Práca fyzioterapeuta v nemocnici je náročná, ale ty si priznal, že je to zároveň aj obrovská radosť.
Keď máš pacientov, ktorí naozaj chcú a vidíš ten progres, aj keď len maličký… Mal som pacienta, pána, ktorý bol polo-ochrnutý, a keď som odchádzal, tak sa mu trošku šklbol jeden prst. To je obrovský úspech, už tam je nejaké to prepojenie. Skákal som od radosti jak malé dieťa. Je to neskutočná radosť. Ďalšia pacientka ledva udýchala, keď sa posadila na posteľ. Deň odo dňa sme si dávali métu – posadiť sa, potom postaviť, potom tri kroky. Keď som odchádzal, urobila 5 dlhých chodieb s pomocou vozíka. A potom mi spolužiačka hovorila, že už chodila s rodinou úplne sama a potom ju prepustili. To sú prípady, že si povieš wau a to ti dá najviac.
Tí staručkí ľudia akí sú niekedy namotivovaní, ale samozrejme, sú tam aj pacienti, ktorí povedia nechcem, je to somarina. Odporúčal by som každému ísť do nemocnice a rozprávať sa s tými ľuďmi a vidieť ich napojených na hadičkách. Ty ich vlastne privádzaš k životu, lebo pohyb je život. Je to neskutočný pocit.
Vydavateľstvo Zum Zum production
Vydávame slovenských autorov, ktorí sú svojskí, majú zdravý rozum a nadhľad. Voňajú človečinou, tak ako aj ich knihy.
Navštívte náš e-shop a vyberte si knihu, ktorá vám spraví radosť.
Chcel by si aj naplno robiť fyzioterapeuta?
Pôvodne som nechcel, bola to iba zvedavosť, chcel som vedieť, čo je za tým. Ale čím viac idem do hĺbky, tým viac to chcem robiť. Je to krásna vec. Už mám pracovnú demenciu, niekto ide predo mnou po schodoch a ja mám z toho haluze. Najradšej by som mu povedal, ľahni si, idem ťa vyšetriť. V nemocnici, v ktorej som bol ja, boli brutálni odborníci, ale v tých podmienkach v akých tam robia a za aký plat a v akom sú postavení… Chcel by som to robiť, ale nechcel by som mať podmienky, aké som videl tam.
Aj si sa bál? Z jogy si síce zvyknutý chytať sa ľudí, ale tu predsa len išlo niekedy aj o pacientov na hadičkách.
Keď som bol prvýkrát na jednotke intenzívnej starostlivosti som si hovoril, preboha… Bál som sa tých ľudí chytiť. Ale ja som bol aspoň zvyknutý na všelijaké prípady, keď som robil policajta. Jedna spolužiačka to nedala a proste si aj poplakala, bolo jej to ľúto. Som neskutočne vďačný za to, ako sa nám venovali fyzioterapeuti, ktorí tam pracovali. Je to na nezaplatenie. Neviem si predstaviť, že by som tú prax odflákol.
Medzi ľuďmi rezonuje skôr športová fyzioterapia – ako cvičiť a koľko opakovaní, ale tú klasickú tipťavú ručnú prácu robí málokto. Príde mi to ako asi vo všetkom, že nie je fyzioterapeut a fyzioterapeut. Fyzioterapeuti v nemocnici boli majstri vo svojom odbore.
To, že sa niekoľko rokov venuješ joge ako učiteľ je pri štúdiu fyzioterapie výhoda alebo nevýhoda?
Bál som sa, že to bude nevýhoda. Mal som strach, že ma tam budú učiť úplne niečo iné, že mi rozbúrajú to, čo som sa naučil. Ale opak je pravdou. Toto je na tom štúdiu moje najväčšie a najpríjemnejšie prekvapenie. Pri dopomociach viem teraz ľahšie manipulovať s ľuďmi, a na druhej strane, keďže som už pred štúdiom fyzioterapie mal skúsenosti s dopomocami, viem sa tie techniky ľahšie naučiť, mám to nacítené – zatvorím oči, chytím, cítim a hýbem si. To je obrovská devíza.
K pochopeniu pohybu ti pomáha aj cvičenie kalisteniky.
Keď som mal zranené rameno, joga mi robila zle. Bol to obrovský mindfuck pre moju myseľ. Rozpadával sa mi svet, kládol som si otázky, veď joga by mala pomáhať a nie ubližovať. Mal som aj chvíľu, že som joge prestal veriť a vtedy mi môj fyzioterapeut poradil, aby som išiel na hrazdu a len na nej aktívne visel. Tak som začal visieť a objavil som knihu Tréning väzňa, v ktorej sú popísané cviky s vlastnou váhou. Oproti joge mi robili veľmi dobre. V tom období to bolo veľmi ťažké, bolo mi do plaču.
K joge som sa dostal postupne. Začal som napodobňovať napríklad Pozdrav slnku tak, aby ma tá ruka nebolela, čiže vyzeralo to skôr ako workout. Takýmto skoro až výskumom na sebe som sa ale vrátil naspäť k jogovej praxi. Zároveň som však vytrval aj pri tom druhom – pri cvičeniach s vlastnou váhou na preliezkach a kalistenických cvikoch, ktoré mi pri štúdiu fyzioterapie pomáhajú pochopiť prácu tela z iného pohľadu. Aby som vedel navnímať a pochopiť, potrebujem mať vlastnú skúsenosť, takže v tomto mi to veľmi pomáha.
Fotografie okoloidúcich, architektúry, predavačov, výkladov a domácností s chirurgickou presnosťou zachytávajú dobu a ľudí presne takých, akí vtedy boli a ako sa tvárili, keď mali pocit, že sa na nich nikto nepozerá.
Juraj Bartoš: „Keď retušujem fotografie z Obchodnej a pozerám sa do tvárí tých ľudí, tak si neviem vysvetliť, prečo som to niekoľko rokov robil. Kupoval som filmy, chemikálie, celé dni strávil v tmavej komore, bez perspektívy, že to bude mať reálny efekt. Zvláštne.”
Veľmi sa teším na tvoju diplomovku, v ktorej budeš skúmať účinky Aštanga jogy z fyzioterapeutického hľadiska. Poďme si teraz len tak všeobecne povedať, prečo je napríklad v Aštange taký dôležitý dych? Ktorý inak tým, že sa robí dosť nahlas môže pôsobiť celkom smiešne alebo divne.
Dýchame 25 000 krát za deň a veľa ľudí dýchať nevie. Technika dychu Udžaji, ktorú robíme v Aštange má obrovské benefity, keď sa na to pozeráme z pohľadu jogy, aj z pohľadu fyzioterapie. Dýchame pri nej len nosom so zavretými ústami a je tam prítomný aj zvuk. Dalo by sa to rozanalyzovať, že vzniká vztlak, podtlak, bránica musí viac pracovať… Dych súvisí s hlbokým stabilizačným systémom, to znamená, že napríklad svaly brucha a panvového dna sú naviazané na náš dych. V jogovej praxi sa menia polohy, sme dole hlavou, pokrútení, hore hlavou – toto všetko sa dá krásne využiť a použiť, čo ale podľa mňa veľa žiakov a niekedy ani učiteľov nevie.
Z jogového pohľadu je dych aj základným nástrojom na to, aby sme dokázali kontrolovať svoje myšlienky. Nie nadarmo sa hovorí, že ak si v strese dýchaj do sáčku alebo ukľudni dych. S dychom si ale vieme aj ublížiť, lebo preexponovaný nádych ťa dokáže vystresovať. Dych je veľmi mocná záležitosť, pomocou ktorej vieme kontrolovať naše nastavenie. Aj v rámci fyzioterapie existuje odbor respiračná fyzioterapia, ktorá sa zameriava na rehabilitáciu pomocou dychu a rehabilitáciu pľúc, hlavne u dlhodobo ležiacich pacientov.
Povedal si, že joga ťa chytila práve aj vďaka dychu.
Pamätám si ako som stál v Samastithi a Jaro Pávek ma učil dýchať. Potom som sa začal hýbať a triafať pohyby s dychmi. Z hodiny som išiel pešo cez Petržalku a v hlave mi išlo – wau! Toto nás prečo nikto nikdy nenaučil? Prvýkrát som pocítil, že dýcham. Pocítil som aká je to ohromná sila a energia, keď vieš ako narábať s dychom. Prečo sa toto tajomstvo ľuďom nehovorí? Už detičkám v škole, že pozri sa dýchaš, aké je to silné a čo všetko s tým dokážeš robiť.
V posilňovni sa ale tiež dýcha a aj nahlas, či nie?
Áno, ale tam je dych podriadený pohybu. Keď dvíhaš niečo ťažké, musíš ho zadržať alebo automaticky vydýchneš. Keď ideš na bicykel alebo ideš behať, dýchaš automaticky. V joge je to opačne – pohyb je podriadený dychu. V prvom rade sa koncentruješ na dych, na jeho formu a spôsob. Počas pozícií ho nemáš vždy konštantný, ale musíš ho mať pod kontrolou. A mať pod kontrolu dych, znamená mať pod kontrolu myseľ. Dych ťa dostane do stavu koncentrácie – do tu a teraz.
Keď si otvoríš tisícročné staré jogové texty, píše sa v nich hlavne o dychu. Tam je popísané až science fiction, čo všetko sa s dychom dá. Ale s dychom sa toho dá skutočne urobiť veľmi veľa. Aj pre to je okrem jogovej fyzickej praxe, pri ktorej je dych dôležitejší, dobré, keď človek praktizuje aj čisto dychovú prax – Pránajámu.
Ešte jednu takú všeobecnú vec preberme – na hodine si mi ani raz nepovedal, že by som mala mať rovný chrbát. Ale keď ľudia chodia na jogu, tešia sa, že sa potom budú vystierať, nebudú sa hrbiť. Takže prečo nemám mať rovný chrbát v joge?
To sa nevylučuje, vystierať sa a zároveň nerobiť rovný chrbát. Veľmi jednoducho povedané, jogové pozície majú byť robené z chrbtice a naša chrbtica má byť funkčná, je to funkčný nástroj ako reťaz. A jej funkcionalita sa buduje pohybom. Chrbtica bola stvorená pre pohyb – pre predklon, záklon, rotácie. Keď urobím predkon s rovným chrbtom, tak sa moja chrbtica v podstate znefunkčnieva. Dnes je taký nešvár – poďme sa všetci vyrovnávať, zoberme si uhlomer, pravítko, aby sme boli rovno. V prírode, ale nič nie je rovné.
Ľudia, ktorí roky cvičia rovný chrbát, zisťujú, že je to nezmysel. Mám aj žiakov, ktorí robili dlhé roky buď jogu alebo iné cvičenie s rovným chrbtom a teraz z toho majú problémy. Netvrdím, ono sa to využíva pri určitých metodikách, napríklad, keď sa liečia platničky, keď potrebuješ odizolovať nejakú časť. Je veľa metodík, kde je rovný chrbát oprávnený a opodstatnený, ale to robíš, aby si docielila niečo konkrétne. Začalo sa to však komponovať všade, tým pádom ľudia strácajú funkcionalitu a pohybu to naozaj neprospieva.
V tom je nebezpečná dnešná doma, povie sa rovný chrbát, wau efekt, síce nikto nevie prečo, nikto nevie ako, nikto to nevie odôvodniť, ale poďme to robiť. Spýtaj sa nejakého inštruktora, prečo rovný chrbát, povie ti, že si zhrbená, to je celé. A veta, že lopatky k sebe dolu a ťaháme hlavu hore, no ale rob toto 20 hodín denne. Netvrdím, že tí ľudia to myslia zle, oni sa to tiež niekde naučili, ale keď nejakú informáciu hovorím, musím si ju vedieť zdôvodniť a to zdôvodnenie nie je iba, že sa hrbím na sedačke.
V predchádzajúcom rozhovore sme sa rozprávali o tom ako sa ti jogou zmenila myseľ. Zmenil si sa vďaka joge aj fyzicky?
Neporovnateľne. Keď si pozrieš moje fotografie spred 10 rokov, mám porovnateľne inú kostru. Mám kosti postavené inak.
Až tak?
Naše telo má úžasnú vlastnosť, dokáže sa prispôsobiť. Na Instagrame sledujem jedného výborného fyzioterapeuta a on povedal vetu, ktorá sa mi veľmi zapáčila, že kosti sú otrokom svalov, lebo to čo hýbe kosťou, je vždy sval. A keď svalom dlhodobo dávkuješ nejakú informáciu, kostra sa prispôsobuje. Takže áno, zmenil som sa viditeľne, mám iné držanie tela, ale teda aj sa inak správam, inak reagujem na situácie. Joga ma zmenila celého:)
Laci ďakujem za rozhovor.
www.fyzyo.com – Laciho web, na ktorom nájdete aj všetky prebiehajúce a plánované kurzy, workshopy a možnosti súkromných hodín.
www.zumzum.sk/projekty – tu si môžete popozerať knihy, ktoré som vydala alebo môžete rovno navštíviť e-shop a vybrať si knihu, ktorá vám alebo niekomu inému spraví radosť:)
