Anett zvyknú novinári označovať ako výživovú poradkyňu, no ona ňou nie je. Faktom ale je, že na jej prácu v slovenčine ani nemáme pomenovanie. Hlavnou náplňou Anett je motivovať ľudí, aby mali zdravý vzťah k jedlu, aby jedli kvalitné potraviny a zaujímali sa o ich pôvod, pretože to ovplyvňuje aj naše zdravie a planétu. Anett riadi občianske združenie Skutočne zdravá škola, ktoré spája odborníkov z rôznych oblastí od výživy po psychológiu. Spolu vytvárajú program kvalitného udržateľného stravovania pre školy a školákov. Anett poznám ako človeka s veľkým srdcom a zápalom pre dobrú vec, som pre to veľmi rada, že som jej knižku Škriatok Zdravý tanier mohla vydať práve ja.
Anett: Ja som chcela meniť svet už keď som bola malá, si pamätám, že som mala veľké plány. Chcela som byť človekom, ktorý tu po sebe niečo zanechá, dookola som to vysvetľovala aj rodičom.
Vyštudovala si manažment a diplomaciu, niekoľko rokov si vrcholovo tancovala. Kedy si zistila, že sa jedlu chceš venovať aj pracovne?
Počas mojej kariéry tanečníčky som jedla hocičo, potrebovala som energiu, nikto nám vtedy nevysvetľoval ako sa má jesť správne. Okolo dvadsiatky som s profi tancovaním skončila, ale svoje stravovacie návyky som vôbec nezmenila a moje telo mi toho už zrazu prestalo toľko odpúšťať. Spustili sa mi rôzne alergie a intolerancie. Vlastne odmalička som mala zahlienené nosové dutiny, mala som Stafylokoka, Streptokoka, všetko možné. Nonstop som brala antibiotiká, až som tuším mala aj rezistenciu na nejaký druh a dodnes mám alergiu na penicilín. Mala som aj obdobia, keď som nebrala nič, ale potom znova lieky a takto dookola.
Počas zdravotných problémov som zistila, že tanec bol len cestou k niečomu inému. Bavil ma, ale oveľa viac ma bavilo spoznávať nové miesta a kuchyne. Z jedla som bola úplne hotová. Na Taiwane ti dali v hoteli na raňajky červíky alebo keď som mala 17-18 rokov v Izraeli som prvýkrát jedla guacamole, sushi prvýkrát v Singapure, banány zo stromu v Dominikánskej republike… Takýchto nezabudnuteľných zážitkov mám mega veľa.
Začala som o jedle premýšľať. Napríklad v Izraeli som sa stretla s kóšer jedlom. Keď sa tým začneš zaoberať, zistíš, že je to fakt čistá strava. Že je úplne jedno či to jedia Židia alebo to nejedia Židia, ale že to je o čistote potravín. Istý čas som sa stravovala podľa ajurvédy, niektoré princípy v nej sú neskutočné, ale mne osobne nevyhovovalo jedávať len 3 krát denne. Každý stravovací štýl má svoje pre a proti, musíš hľadať.
Prišla som na to, že nie je dobré stále riešiť čo budeš jesť, lebo potom si vytváraš podvedomý stres. Najjednoduchšie je naučiť sa princípy kvalitnej vyváženej stravy, aby sa stali prirodzenou súčasťou tvojho života a potom sa nemusíš zapodievať tým, že si musíš kúpiť hento alebo tamto, lebo keď to nebudeš mať, nebude tvoje telo zdravé.
Zistila som, že stravou toho viem veľa ovplyvniť. Keď som bola malá, moje sople a zahlienenie nikto nespájal so stravou. Aj teraz sú na to rozporuplné názory, ale fakt je ten, že mne zmena pomohla. Dovtedy ale len lieky, lieky, lieky. Tatino robil v mäsopriemysle. Pamätám si, že na desiatu som si brávala aj chlebík s klobásou. Podľa mňa sme jedli oveľa viac mäsa ako by bolo vhodné. Ale kto to mal vtedy vedieť? K mäsu som si spravila veľké návyky. Síce sme mali doma samé kvalitné mäso, ale na druhej strane to je úplne jedno, lebo keď toho ješ až príliš veľa, tak toho ješ príliš veľa a to nie je dobré. Ale napríklad aj dnes som mala na raňajky remeselnú paštétu a na obed guláš.
Predpokladám ale, že toho gulášu si nezjedla za 4 litre.
Jasne, a ja to teraz zajedám zeleninou, snažím sa to vždy vyvážiť. Mäso mám ale rada a takisto si myslím, že mäso je veľmi prospešné, aj pre deti. Sú ale aj názory, že mäso nepotrebujeme alebo že ani deti ho nepotrebujú, lebo je ťažké na trávenie, alebo neekologické k planéte. Závisí od toho aké máš mäso, z akého zdroja a ako ho upravíš. Každý nech si vyberie, nech sú aj vegetariáni, ale skôr je to z môjho pohľadu o tom, odkiaľ tá potravina pochádza.
Prešla si si aj prácou vo firme, ktorá vyrábala koreniny.
V 90. rokoch môj tatino odišiel z mäsopriemyslu a s bývalými kolegami založili firmu na koreniny, lebo vedeli, že toto bol artikel, ktorý tu chýbal. Najprv začali dovážať z Nemecka, ale potom si kúpili stroje, zriadili fabriku a miešali si svoje koreniace zmesi. Ja som tam najprv brigádovala a potom aj normálne pracovala. Mala som plány ako by sa to dalo vylepšiť, lebo prídeš entuziastická mladá baba, začneš dávať strašne múdre rady zo školy, čo si sa naučila, čo čítaš po internetoch, čo by sa všetko dalo urobiť inak. A nestretlo sa to s úplným pochopením všetkých, jeden spolumajiteľ bol proti a nejak sme sa teda rozišli. Ale ja som veľmi chcela robiť čisté línie koreniacich zmesí.
Čo znamená čistá línia koreniacej zmesi?
Chcela som mať zmesi korenín, ktoré by obsahovali len top suroviny a boli by čisto iba z bylín a korenín z overených kvalitných organických zdrojov. Na druhej strane technológovia vysvetľovali, že keď to vyrobíš bez solí a škrobov, tak ti to vydrží kratšie, čiže už máš problém s dobou trvanlivosti alebo skladovaním a ešte aj chuť bude iná. Ja som v tej firme chcela meniť aj obaly a celkovo značku posunúť bližšie ku konečným spotrebiteľom, pretože pre konečného spotrebiteľa sme vyrábali iba marinády, ktoré sa predávali v reťazcoch.
Vtedy som pochopila ako funguje gastro biznis, ako veľké spoločnosti častokrát tlačia na ceny svojich dodávateľov. Aj to bol jeden z hlavných dôvodov prečo sa ostatní vo firme tomu nechceli až tak venovať. Ale odvtedy mám v hlave, že by som niekedy raz chcela urobiť svoju líniu korenín-ochucovadiel. Nemusíš mať 100 druhov koreniacich zmesí, ale iba niekoľko, s ktorými si ochutíš všetko – niečo naše, troška exotiky a niečo čo ti podporí trávenie alebo ti zlepší náladu. Krásne veci robí Silvia Horecká.
To akoby si parfum miešala.
Hej hej. Teší ma, keď niekto ochutná moje jedlo a povie: „Ty to vieš tak dobre ochutiť.” Koreniny musíš vedieť namiešať. Jednoduchosť je super, ale je aj super, keď vieš čo s čím hrá.
Ty si ale absolvovala aj dosť veľa kurzov varenia.
Chodila som na ne s dvoma šéfkuchármi, ktorí pracovali pre tú firmu s koreninami a hrozne ma to chytilo. Bola som aj v Londýne na jednej škole. V Hongkongu som sa bola učiť variť. Vždy, keď som niekde išla, našla som si tam aj kurz varenia. Pozerala som milión videí a študovala som si rôzne stravovacie štýly. Varila som si aj sama pre seba a skúšala som rôzne potraviny. Vtedy som si ulietavala aj do exotiky, v zmysle, že tradičné slovenské, ale kvázi miznúce – napríklad pohánka a pšeno alebo tradičné s nádychom moderna. To sa tu pred dvanástimi rokmi takmer vôbec nevarilo. Až posledné roky je to trendy.
Nikdy som nemala motiváciu byť kuchárka, ale veľmi som chcela mať školu varenia a odovzdávať to, čo som sa naučila, ľuďom. A neodovzdávať to šéfkuchárskym štýlom, ale aby to bolo uveriteľné, že fakt každý sa dokáže naučiť dobre kvalitne variť a meniť svoje stravovacie návyky. A zapadlo to aj do môjho sna urobiť niečo verejnoprospešné.
K Jamiemu Oliverovi si sa ako dostala?
V roku 2013 bola výzva, že Jamie hľadá ambasádorov. Mal perfektne vymyslený model budovania si vlastného brandu. My ambasádori sme to robili ako dobrovoľníci a jeho sme mali ako podporu. Na meno Jamie Oliver všetci počúvali, a na druhej strane on mal celosvetovú hromadu ľudí, ktorí bojovali za lepšie jedlo. Veľmi pekná myšlienka, ale časom to bolo neudržateľné, lebo rad ambasádorov rástol geometrickým radom. Ja som bola inak z celého sveta jedným z jeho prvých ambasádorov. Tá práca ma veľmi ovplyvnila, a teda najmä aj v práci s deťmi, lebo v celej Food Revolution išlo o to, aby rodiny začali spolu jesť a jedlom aj viac žiť.
Ale na Slovensku rodiny celkom jedia spolu, či nie?
Áno, ale už oveľa menej. Voľakedy sa trávili 2 hodiny denne pri stole a teraz to je cca 40 minút. Jeme vo frmole, aj deti na obede v škole sa stále ponáhľajú, lebo to majú všetci v jednom slote, v práci máš polhodinu na obed, raňajky jeme za behu…
Ľudia nemajú čas riešiť jedlo a deti kopírujú rodičov. Namiesto toho, aby si dali ovocie alebo oriešky, tlačia keksíky. Keď sa na škole, kde niekedy školím, opýtaš detí, čo majú na desiatu, vytiahnu samé polotovarové veci. A keď majú ovocie, tak banán. Okej, nech si dajú banán, ale proste nebudem predsa každý deň jesť banán. Alebo že prečo si chodia kupovať ľudia jahody v zime, fakt ich potrebujeme? To isté s paradajkami, ja ich jem čerstvé, kým je sezóna. Fakt si nedám, pokiaľ nemusím, čerstvú rajčinu v zime.
Poznám ľudí, ktorí by nevedeli žiť bez toho, aby si nevedeli kúpiť maliny v zime.
To je vynikajúce, takže maliny sú to, na čom stojí svet. 🙂
Tie 4 maliny zabalené v piatich plastoch a navyše, keď vieš ako chutia maliny.
A z tých štyroch sú tri plesnivé. Je to o návykoch. Sú plné čakárne, lekárne, nevieš sa dopátrať termínu, keď ho naozaj potrebuješ, lebo ľudia tam chodia s vecami, s ktorými v zásade keby žili zdravšie, ani by tam nemuseli ísť. Aj ja mám svoje zdravotné problémy, ten chronický zápal prínosových dutín, ale snažím sa zariadiť a stravou si to korigovať. Nevravím, že sa z toho stravou dokonale vyliečim, lebo aj stres robí strašne veľa a v dnešnom svete žijeme pod stresom, ale ak by som si tou stravou nepomáhala, som na tom horšie.
Toto je aj moja chyba, chcem zachraňovať svet a pomáhať ľuďom, ale častokrát zabúdam na seba a nestíham. Na tom potrebujem zapracovať, lebo môžem pomôcť iba tým, ktorí tú pomoc naozaj chcú. Aj moje knižky, prednášky, posty sú pre ľudí, ktorí to reálne chcú. Nemôžeš sa ľuďom vnucovať s názormi a častokrát ľudia dospejú do toho štádia, že začnú riešiť nejakú zmenu až keď majú problémy, nie ako prevenciu, čo je podľa mňa veľký problém. Jedlo je úplne niekde na konci hodnôt.
Tento náš pracovný zošit Škriatok Zdravý tanier je najmä o prevencii.
Dúfam, lebo to je ešte vek, kedy sa deti formujú. Prvý stupeň základných škôl je presne to obdobie, kedy sa môžu začať diať veci, že si spolužiaci napríklad budú uťahovať jeden z druhého, keď si niekto prinesie jablko. A prečo máš jablko? Prečo si si nezobral keksík? Načo máš desiatu? Poď si ju kúpiť do bufetu.
Škriatok ale hovorí, že aj keksík môže byť občas fajn.
Určite nechcem, aby deti začali hovoriť – Prečo si si nevzal jablko? Prečo tu máš keksík? Nemám nič proti dobrému keksíku. Rýpať do seba nemajú. Mali by sa naučiť rešpektovať sa a rešpektovať takisto aj prírodu odkiaľ to jedlo pochádza. V Škriatkovi síce nejdeme úplne do ekologickej roviny, ale ideme do toho, že tie rožky fakt nerastú na poli ako hovorí moja malá Anettka, ale je to proces.
Ja som videla reportáž z New Yorku ako ukazujú deťom živé kury, aby vedeli, že kury znášajú vajcia. Tie deti už kuru videli aj na obrázku, aj na videu, ale keď ich vidia naživo je to iné.
My na tom nie sme až takto zle, naše mestá sú menšie a máme viac dedín. Aj si varíme doma, robíme si polievky. Napríklad také poctivé vývary vôbec nie sú všade vo svete také bežné ako u nás. Vývar je tam častokrát polotovar. Čím je ale strava čistejšia, tým väčšiu šancu máme, že bude aj zdraviu prospešná a chutnejšia. Do tela si ale s jedlom dávame bársčo, antibiotiká a podobne. To nie sú ešte tak preskúmané veci, nevieme čo to s nami z dlhodobého hľadiska urobí. Podľa mňa je vždy lepšie minimalizovať riziko a naozaj dbať na to, čo jeme.
Na to ale veľa dospelých a ani detí nedbá.
Áno napríklad u detí je to úplne špecifické, lebo im vek ešte veľa odpúšťa. Napríklad ani u zdravo vyzerajúcich detí nemusíš na prvý pohľad vidieť, či netrpia skrytou podvýživou alebo či jednoducho žijú zdravo. Tie dôsledky sa ukážu až neskôr. V Skutočne zdravej škole sme na tému návykov a názorov detí na zdravý životný štýl robili aj prieskum o vzťahu detí základných a stredných škôl k zdravému životnému štýlu a stravovaniu. A veľa robí aj reklama. Hocikedy si dajú sladený nápoj aj viackrát denne namiesto čistej vody. Idú do fastfoodu. Alebo potom opačný extrém, stretávame sa s tým najmä u chlapcov, ktorí riešia svaly, extrémne športujú, ale hlavne jedia samé proteíny.
Tento zošit by mal byť aspoň prvou kvapkou v mori, aby si deti prečítali, že existuje aj niečo iné.
Áno, že sa to dá aj inak. Už to či do toho pôjdu… ale minimálne aby mali aspoň tú informáciu. Je veľmi dôležité mať podporu rodičov, lebo keď si iba dieťa zmyslí, bohužiaľ niekedy to proste nejde. Ale myslím si, že aj to je lepšie ako nič, lebo to dieťa si možno niekedy neskôr na to spomenie. Má to byť prirodzenou súčasťou, v deťoch by sme nemali vytvárať stres. Má to byť pohoda aj po fyzickej aj psychickej stránke, nech sa dobre najedia, nech si doprajú, nech nemajú výčitky, že si niečo odopierajú. Tento zošit, je takou zlatou strednou cestou – niekomu môže vyhovovať jesť viac mäsa, inému viac zeleniny. Niekto si pridá, niekto uberie bielkoviny, ale Škriatok Zdravý tanier je taký zlatý stred a návrat späť k tomu čo bolo voľakedy prirodzené. Že jedlo bolo vo svojej podstate oveľa jednoduchšie, v dobrom slova zmysle.
V Škriatkovi nabádame deti, aby si doma skúsili pripraviť jednoduché jedlá. Prečo si myslíš, že veľa rodičov nepustí deti k vareniu?
Majú strach, či to ich deti zvládnu a v dnešnej dobe žijeme tak strašne rýchlo, že na to viacerí ani nemajú čas. Keď dieťa pustíme do kuchyne, vznikne oveľa väčší bordel a chaos ako keď sme tam sami dospelí. Aj keď aj dospelí si ho dokážu porobiť… Ale keď varím alebo pečiem s malou, trvá to oveľa dlhšie. Ona si to robí po svojom, ale no a čo, zabaví sa a ja som rada, že si k tomu buduje vzťah. Aj keď niekedy chytám (skryté) nervy. 🙂
Nebáť sa, testovať, k jedlu si vybudovať vzťah a postupne začať rozmýšľať nad tým, čo jem. Ak si to osvoja deti, mohli by niektoré inšpirovať aj svojich rodičov?
Aj sa to veľakrát deje, že deti začnú meniť stravovacie návyky svojich rodičov. Ale stáva sa aj, napríklad mali sme workshop, robili sme guličky zo sušeného ovocia, namočili sme ho do vody, rozmixovali a modelovali. Môžeš tam dať ovsené vločky a vygúľať si to v kokose, maku, kakau. Bol tam chlapček, ktorý bol z toho úplne hotový, neskutočne sa mu to páčilo a jeho mama tam nervózne postávala a hovorila: „No poď už, toto ty jesť aj tak nebudeš!” Tí rodičia formujú myseľ detí bez toho, aby im dali možnosť si vytvoriť vlastný názor. Toto sa mne nepáči. Veď okej, nemusia všetci všetko milovať, ja napríklad… je to ťažké povedať, čo nemám rada. Čo ty nerada ješ? Jáj, veď hej, surové paradajky. Tak ty to vieš pomenovať. Ale ja… Ja nemám rada dukátové buchtičky.
Tú averziu máš zo školskej jedálne?
Odmalička. Brat ich jedával s kečupom, ale teda bez pudingu, ale aj tak, wtf? Týmto sa mi vytvorila averzia. Tým chcem ale povedať, že aj keď ich ja nebudem jesť, Anettka nech si ich kľudne dá, nech si sama vytvorí chute. Keď si sa pýtala na školskú jedáleň odtiaľ mám averziu k ryžovému nákypu, žemľovke, tieto „zmoknuté rožky”, to je proste… Nechcem teraz nikoho presviedčať, že to sa jesť nemá, ale vieš, dá sa aj žemľovka urobiť zdravšie alebo chutne, inak.
Si hovorila, že na workshopoch deti hádali koľko kociek cukru musia pridať, aby tyčinka alebo nejaká sladkosť obsahovala toľko cukru, koľko v nej je. Aké boli ich reakcie?
Prekvapení. Oni si nečítajú. Napríklad kupujú si gumených medvedíkov a tí sú všelijakí, môžeš si kúpiť aj zdravšiu verziu, aj klasiku. Ale ani rodičov nenapadne čítať si zloženie. Decká neskutočne prekvapuje aj porovnanie horkej a mliečnej čokolády. Alebo keď ochutnajú ako chutí čisté pravé nefalšované kakao a tie sladené kakaá, ktoré okolo kakaa ani neutekali. Ale sú deti, ktorým je to lauder fuk, ale tiež im z toho nemôžeš robiť stres, že už si to nikdy nedaj. No daj, ale daj si to po normálnom obede, nie ako odmenu. Aby to nebolo, že si tým niečo nahrádzam, lebo to prvé, čo som musela zjesť, mi nechutilo. Takými ukážkami sa nám darí urobiť wau efekt a prebudiť v deťoch záujem. A to je dôležité.
Anett, ďakujem ti za rozhovor!
O prebudenie záujmu o to, že to, čo jeme má vplyv na naše zdravie, pohodu, ale aj planétu sme sa snažili aj v pracovnom zošite Škriatok Zdravý tanier, ktorý si môžete pozrieť a aj objednať na našom e-shope.
Sledujte nás na Instagrame @zumzum.sk alebo FB Zum Zum
