Pokračovanie rozhovoru s Jankou Masárovou a Ivom Staroňom, ktorým 11 mesiacov absolútnej slobody dalo okrem iného aj poznanie, že ak sa im niečo nepáči, môžu to kedykoľvek zmeniť spolu ako pár.
Aký bol návrat na Slovensko? A to, že zrazu – do práce?
J: Návrat na Slovensko bol ťažký. Ako to povedať…
I: No… Chceli sme sa už vrátiť, boli sme vycestovaní a vylezení dosť. Vedeli sme, že nechceme ísť naspäť do Írska, lebo na výlet sme odchádzali z práce v Írsku. Chceli sme sa vrátiť na Slovensko, ale vedeli sme, že u rodičov už bývať nechceme. Mali sme Vorvaňa, ktorého sme využívali, kým sme si našli byt do prenájmu. Spávali sme v ňom v lezeckých oblastiach v Demänovskej doline.
I: Nebolo to hrrr, ideme hneď do práce. Ja som ju našiel možno za dva mesiace, Janka neskôr. Prvý týždeň v práci to bolo strašné. Bol som prvý alebo druhý deň v robote a bol som zničený z toho, že som sedel a ťukal do počítača 8 hodín. Bol som z toho absolútne unavený, vyčerpaný psychicky aj fyzicky.
J: Zrazu si medzi ľuďmi, z ktorých väčšina nelezie, zrazu sú témy, čo je v telke, akým práškom periem, nevidela si včera tú reality show? Mala som pocit, že sa mám rozprávať s ľuďmi, že je to odo mňa vyžadované a ja som komunikatívna, ale tie témy ma vôbec nebavili. Druhá vec, obaja sme začali robiť za počítačom a na to sme neboli zvyknutí vôbec.
I: Sedíš a ťukáš.
I: Ale keď je letné obdobie, je to super, môžeme ísť liezť po práci a je to fajn. Nie je to tá sloboda, čo sme mali a je to iný druh a spôsob života, ale myslím, že celkovo je to celkom dobre.
Tú slobodu, ktorú ste zažili, ktorú podľa mňa drvivá väčšina ľudí nezažije za svoj život, už síce nemáte, ale viete, že ste ju zažili a aké to je.
I: Ja som bol už pred našim výletom takto dvakrát dva roky voľný a slobodný. Vždy sa dostavil moment, že som chcel ísť naspäť do systému, že som mal tej voľnosti až moc. Aj teraz sa to stalo. Ale tú voľnosť, ktorú sme zažili, to by som doprial každému, aby nevedel aký je deň, aký je dátum, aký je čas. A či sme si niečo priniesli… Myslím si, že veľa filtrujeme, nesledujeme, čo sa deje v slovenskej politike, myslím, že je to zbytočné. Skrátka netrápime sa nad tým, čo sa deje v telke.
J: Ešte vieme, že čokoľvek chceme dokážeme. Ja som to vedela aj pred tým, ale teraz viem, že to dokážeme aj spolu, nielen každý osobitne, a ak sa nám niečo nebude páčiť, tak to kedykoľvek zmeníme. Pred tým sme si to možno mysleli a boli sme presvedčení, že to môžeme spraviť, ale teraz to už vieme, že to nie je absolútne žiadny problém zobrať sa niekde a byť spolu nonstop ako pár.
I: Predtým ako sme išli na výlet, navštívili sme zopár kamarátov a rodinu – a tie otázky? „No ale čo keď sa za dva týždne pohádate?” „Čo budete robiť v tom malom autíčku, keď sa za dva, tri týždne pohádate?” A my sme odpovedali: „Nevieme, taká situácia nám ani nenapadá, že sa niečo také stane.”
I: By som skonštatoval, že za tých 11 mesiacov sa nám asi trikrát stalo nedorozumenie, a to nedorozumenie trvalo hodinu alebo možno dve hodiny. Vyriešili sme to tým, že sme boli chvíľu ticho a potom sme si povedali, že nám to za to nestojí, aby sme boli na seba namosúrení. Veľa ľudí v partnerskom živote je s partnerkou, ale popri tom á idem s kamarátmi tam, sobota, nedeľa s kamarátmi.
J: Netrávia čas spolu.
I: S partnerom sú iba asi večer, aj to nie každý večer. Keď ideme niekam na víkend, pýtajú sa nás – a s kým idete? S nikým iným. Hmmm.
J: Ľudia sú takí prekvapení, že trávime čas spolu osamote. My sme radi, keď sú s nami kamaráti, ale proste, keď majú iný program, vôbec nám to nevadí. Rozumieme si a myslím, že tomu pomáha aj naša spoločná vášeň. Keby mal každý inú vášeň, ktorú nedokáže opustiť, tak by sme spolu neboli.
I: To sa častokrát deje, že chalan je lezec, nájde si babu a ona začne liezť, ale v podstate lezie iba kvôli nemu. To by som nechcel, som rád, že Janka lezie, lebo ju to baví, nie preto, aby bola so mnou. Lezieme obidvaja, máme tú istú vášeň. Možno by sme si aj bez toho rozumeli, ale takto s lezením je to… Neviem si predstaviť ako niekto môže povedať, že protiklady sa priťahujú. To si viem predstaviť na mesačný vzťah. Ale na dlhodobý myslím, že je dobré a vhodné, aby mali partneri tú záľubu svoju.
I: A čo je na tom pekné, keď niečo vyleziem ja alebo Janka, viem tú radosť zdieľať s ňou, viem o čom hovorí. Viem, čo zažila, čo presne spravila, aký má dôvod na to tešenie sa. Keby som hrával futbal, tak asi nechápem, že Janka vylezie osmičku a hahaha vyliezla si číslo 8, čo to znamená? A ja keby som dal tri góly, tiež by ju to nejak… Takto robíme tú istú činnosť a vieme si to medzi sebou… Rozumieme tomu.
J: Ja zo srandy hovorím, že Ivko si ma tak dobre vycvičil, vytrénoval, ale mal so mňou trpezlivosť.
A ten istý prístup si zopakoval aj pri lyžovaní.
I: Ja som si povedal, chcem tráviť čas s Jankou a lezenie a lyžovanie sú dobré aktivity, rád by som jej ich ukázal. To, že ju to začalo baviť je obrovské plus. Pri lezení je to ešte špeciálnejšie, ak máš partnerku začiatočníčku, lezieš s ňou ľahké cesty, ale to ťa ako lezca časom prestane baviť. Ak ju to ale baví a sama sa chce prekonávať, zlepšuje sa a dostane sa na level ciest 6, 7, 8, tak takú cestu si už užijem aj ja a aj ona, čiže už ten deň na skalách nie je o tom, že jej ho venujem alebo že ona ma istí na deviatkach, ale že lezieme 7, 8, 9 medzi sebou a zdieľame to isté.
J: Ja by som to ešte vysvetlila, že sektory v lezení sú väčšinou potriedené tak, že máš sektor na ľahké, sektor na ťažké cesty. Málokedy sa stáva, že je 4 vedľa 8, preto je dobré, že som sa zlepšia, zrazu sa nám otvoril priestor, aby sme si obaja zaliezli v ten istý deň. To chcem povedať, že si ma vytrénoval, obetoval svoj čas, investoval, keď si ho trávil v tých ľahkých sektorov so mnou.
I: Investoval je lepšie slovo ako obetoval.
Ja som to videla na lyžiach, že ty si Janku veľmi pekne povzbudzoval, motivoval.
J: To je zvláštne, aj keď som liezla Ivko ma vždy strašne chválil. A ja som si to uvedomovala, že začínam s lezením, nemôžem byť taká dobrá. Vedela som, že je to len také motivačné chválenie, ale aj tak mi to robilo dobre a pomáhalo mi to. Čo, nesúhlasíš?
I: Eee, ja som ťa chválil, lebo som videl, že robíš progres.
J: No si zlatý.
I: A teraz je super, keď sa stretneme s kamarátmi a vidia ako Janka lezie. Čísla, ktoré dokáže Janka teraz vyliezť, to sú čísla, ktoré dokážu vyliezť moji kamaráti. Uznávajú ju.
Čo by sa stalo, ak by sa Janka tak zlepšila, že by vyliezla ťažšiu cestu ako ty?
I: Fuu, to by bolo super a bola by to pre mňa úplne obrovská motivácia, bol by to určite strašný motor, aby som aj ja bol taký silný ako ona.
J: Pre mňa je Ivko motor tým, že je taký dobrý, ja ho chcem dohnať stále.
I: A ešte je tam aj ženská motivácia.
J: To áno, lezci sa radi porovnávajú s ostatnými lezcami, ja sa porovnávam rada, ale napríklad nie je pre mňa až taká veľká motivácia, keď vidím chlapov liezť cesty ako keď vidím ženu. Lebo viem, že tí chlapci sú silnejší, majú to proste v sebe, proste sú silnejší ako ženy, proti tomu nič nespravíme.
J: Ale keď vidím ženu liezť ťažkú cestu, to je pre mňa taký motor, že aha aj žena to dokáže, aj ja som žena, aj ja to môžem mať a ešte keď sa zoznámim alebo sa pohybujem v spoločnosti ženy, ktorá je na podobnej úrovni ako ja, tak to je taká tá zdravá súťaživosť, že ona vylezie o pol stupňa cestu ťažšiu ako ja mám svoj limit a si poviem, keď to dokáže ona, dokážem to aj ja. Rada súťažím, priznávam to a myslím si, že takáto súťaživosť je veľmi prospešná. V zahraničí tých žien lezie oveľa viac ako na Slovensku, tak možno aj preto som sa tam tak rýchlo zlepšovala, lebo som tam mala veľa motivácie.
Vydavateľstvo Zum Zum production
Vydávame slovenských autorov, ktorí sú svojskí, majú zdravý rozum a nadhľad. Voňajú človečinou, tak ako aj ich knihy.
Navštívte náš e-shop a vyberte si knihu, ktorá vám spraví radosť.
Cesty majú rôzne názvy. Už ste nejakú cestu našli aj vy a pomenovali ste ju?
I: Nazvať cestu môžeš, keď ju urobíš, to znamená, keď ju prvý prelezieš – na skalkách, keď nasadíš istenia, vo Vyskokých Tatrách, keď tú líniu vylezieš ako prvý. Našu prvú cestu sme vyliezli v roku 2017 a nazvali sme ju Ale je nám hej, ale je nám spolu dobre, je to cesta v Mlynickej doline na Mlynické Solisko.
Kde sa to zverejňuje?
I: Na lezeckých stránkach, nebude to v správach STV ani Markízy, ale v lezeckom svete sa to dostane do povedomia, je to napísané v časopise, je to zaznamenané v databáze ciest.
J: Ale ty si spravil aj veľa športových ciest, to sú tie krátke, tie skalkárske.
I: A to je na tom super, že ako sme tu na Liptove, tu sú tie možnosti. Vysoké Tatry máme 30 minút odtiaľto a v hlave mám 10 ciest, ktoré chcem vyliezť, dúfam, že väčšinu z nich preleziem s Jankou a budeme môcť dať tým cestám názov.
J: Ináč toto vôbec nie je ľahké, ja mám iba jeden prvovýstup s Ivkom, to je vlastne jeho prvovýstup ja som bola iba spolulezec, ale snažili sme sa ten názov vymyslieť a to je ťažké.
I: To nie je ťažké, to je krásne.
J: Mne to prišlo ťažké, máš toľko možností.
I: Môžeš dať hocijaký názov, hocijakú somarinu, ale najlepšie, keď názov zaznamená ten deň, ktorý si zažil, aký máš z neho pocit. Keď vylezieš cestu, zakreslíš ju do fotky, urobíš technickú schému, kde sú symboly previs, kút, pilnier, špára. Robíš to tak, aby to bolo čo najdôveryhodnejšie a potom je super, keď to ešte niekto iný prelezie a dá ti vedieť, že to preliezol a čo si o tej ceste myslí.
Ako si môžete pamätať kade ste liezli? Viem, že jeden náš kamarát si to dokonca detailne značí.
J: No to on je ale unikát, si trúfnem povedať, že aj svetový, ten manuál, čo si píše.
I: To je súčasťou toho softvéru. Keď lezieš ťažkú cestu, sa ti o nej niekedy aj sníva, cesta má 30 metrov alebo 40 a potom je tam voláme to crucial, kľúčové miesto a to kľúčové miesto má napríklad 2, 3, 5 metrov – musíš si urobiť sekvenciu krokov, čo si si pred tým nahral, nemôžeš ich pokaziť, musíš dať najpr ruku a nie nohu, musíš si to zapamätať.
Mne sa to stalo v Číne, kde som v stane v spánku rozmetal nohami, rukami a zobudil som kamaráta, ktorý spal vedľa mňa, pozeral, či mi nešibe – ja som si v noci nejak mimicky nacvičoval tie pohyby.
I: A keď sa ti o tom nesníva, tak na to myslíš, myslíš na to večer, myslíš na to ráno – a potom príde ten moment, ideš liezť tú cestu a ideš vykonať presne to, čo si si nacvičila a buď sa ti to podarí, alebo nechytíš ten chyt dobre, alebo ti svaly nezaberú, padneš a ideš ju robiť znova.
Robíte aj nejaké iné cvičenie ako lezenie? Pripravuje sa naň?
I: Povedal by som jednoznačne, že nie.
J: Strečing pred lezením, ja už teraz aj po lezení.
I: Ja urobím nejaké tie zhyby v práci, ale tých je málo. Nerobíme žiadny špeciálny tréning, takisto nejeme prípravky, ktorými sa napcháva dosť veľa ľudí aj na amatérskej úrovni. Podľa mňa do určitého stupňa sa lezením 4 dni do týždňa dá stále zlepšovať alebo minimálne držať na tej istej úrovni. Ani si to neviem predstaviť, že by sme boli zavretí v nejakom priestore a zdvíhali činky, možno by to pomohlo, ale je lepšie si ísť zaliezť.
J: Tá radosť by bola menšia.
I: Toto je taká prirodzená cesta – lezením sa zlepšuješ v lezení.
Už ste aj rodičmi Mateja, podľa ktorého si Ivo nazval aj cestu.
Cesta Matejova je jednou z ciest v detskom sektore Mladé letá v Liptovskom Jáne. Pred tým tu bola zemou pokrytá skala, s kamarátom Lochnesom sme ju očistili a husto zaistili borhákmi, je tam 5 ciest obtiažnosti 2 a 3 s maximálnou dĺžkou 13 metrov. To sa nenachádza široko-ďaleko. Nech slúži našim aj vašim deťom.
Janka, Ivo ďakujem za rozhovor! A ak by ste sa chceli výlete Janky a Iva dozvedieť viac, navštívte ich blog https://svorvanomnacestach.wordpress.com/.
A navštíviť môžete aj náš e-shop s knihami, ktoré voňajú človečinou.
