S Jankou a Ivom som sa rozprávala o lezení a ich výlete, ktorý sa odohral pred piatimi rokmi, ale podľa mňa bude aktuálny stále, pretože Janka s Ivom uskutočnili to, čo by asi chcelo veľa z nás. Dali výpoveď v práci a rozhodli sa prežiť mesiace dovolenky a šťastia. Uvedomili si, že môžu a zrealizovali to. Ja si ich aj pre to veľmi vážim.
Janka: Dala som otázku do pléna, či by sme s Ivkom nešli aspoň na dvojtýždňovú dovolenku.
Ivo: A vtedy som videl, že by sa mi mohol splniť môj celoživotný sen, ísť na dlhý lezecký výlet v obytnom aute do Španielska a Francúzska.
Mnohí by si tiež dopriali dlhšiu dovolenku, ale čo práca a peniaze?
I: Ja som s tým už mal skúsenosť. V podstate som takto už tretíkrát opustil prácu a vedel som, že je to dobré. Je to o rozhodnutí. Veľa ľudí to neurobí, myslia si, že niečo stratia, že už si nikdy nenájdu prácu ako majú. Hovorí sa, že zmena je život. Myslím si, že vo veľa veciach je to pravda.
Vedeli by ste si to predstaviť aj v prípade, že by ste so sebou mali počítač a čo i len na tri maily by ste večer museli odpovedať?
J: Ja si to viem predstaviť teraz. Ale určite by som to nerobila počas výletu, ktorý sme zažili. Najkrajšia na ňom bola sloboda a keby sme mali čo i len hodinu pozerať do počítača a mať v hlave nejakú povinnosť tá sloboda by sa vytratila.
Ako veľmi ste si výlet plánovali?
J: Vedeli sme čo budeme robiť a ktoré krajiny navštívime, ale bol to iba približný plán. Každý deň sme sa riadili intuíciou. Žiadne, že tu budeme tri dni alebo kedy si uvaríme šošovicu.
I: Bolo zaujímavé ako sme sa rozhodovali. Boli sme v oblasti dva, tri týždne, ale rozhodnutie odísť padlo vždy zo dňa na deň. „Á, už sme tu tri týždne, pred nami je ďalších x oblastí, môžeme zajtra odísť, nie?” „A tak poďme zajtra.”
J: To bolo na tom pekné, že si si tie dni a oblasti užívala naplno. Podľa mňa keby sme mali naplánované presne kedy a kam ideme, tak už každý deň i keď som v jednej oblasti už myslím na tú druhú. 100% by si nebola mysľou tam, kde práve si.
I: Počas toho výletu sme nevedeli aký je dátum, aký deň, hodina.
J: Riadili sme sa Slnkom. Večer sme videli, už má Slnko zlatú farbu, máme ešte hodinu lezenia. No ale občas sme sa aj pozreli na hodinky. Hlavne na začiatku sa nám zdalo, že mrháme časom, že dlho spíme.
Nedávali ste si ani budík?
I: Okolo Vianoc sme boli v oblasti, v ktorej bolo veľa ľudí a všetci chceli liezť cesty, ktoré aj my, tak sme si dali budík, potme sme sa zobudili, urobili kávu a išli sme na skalu prví, aby sme mali možnosť si tú cestu vyliezť. To bolo asi dvakrát.
J: Ešte k tomu, že sme si mysleli, že strašne dlho spíme a málo lezieme. To sme mysľou boli ešte v minulosti, keď sme pracovali a mali sme málo voľného času, a tak sme si mysleli, že teraz ho musíme využiť úplne na maximum.
Spali ste aj v bivaku v stene?
I: Robili sme iba športové lezenie. Prídeš pod skalu, lezieš maximálne 40 metrov a spustíš sa na zem. Trvá to pol hodinu. Lezieš jednu cestu, druhú, štvrtú… Spanie v bivakoch v stene je lezenie v horách kde ideš 2000 metrovú stenu. Na konci výletu sme liezli v Chamonix. Tam sme liezli 300-400 metrové steny, ale tie sa dajú stihnúť za deň.
Ale urobili ste si aj alpinistickú etapu.
I: Bolo to po vyhorení, keď sme trochu pracovali a hlavne sme boli pod tými krásnymi kopcami, nádhernými stenami v Chamonix. A to v nás prebudilo, že chceme spoznať aj iné kopce, iné cesty, zážitky.
Po vyhorení? Vy ste počas svojho výletu vyhoreli?
I: Na lezeckom vrchole sme boli 6 mesiacov. Absolútne motivovaní liezť viac, ťažšie cesty, spoznávať nové oblasti, ktoré boli úplne nádherné, perfektné. Robili sme v živote to, čo sme chceli robiť. Neboli sme ovplyvnení ničím iným a nič iné neexistovalo iba ktorú skalu ideš vyliezť, ktorú cestu ideš vyliezť… Nič, robota, politika ani peniaze.
J: Nič. Iba radosť.
I: Ale asi po 8. mesiacoch prišlo lezecké vyhorenie. Ak 4-5 dní do týždňa robíš tú istú činnosť – aktívne lezieš, to by som nikdy nepovedal, že sa mi to stane, ale po 8. mesiacoch sme sa preliezli a vytratila sa z nás motivácia. Boli sme silní, mali sme ešte veľa oblastí pred sebou, ale motivácia sa stratila a nedá sa liezť, keď ju nemáš.
Navštívili sme veľa oblastí, ktoré sa líšia. Lezieš na vápenci, pieskovci, žule, aj ten vápenec môže byť rozdielny, ale ten rituál robíš stále ten istý. Ráno vstaneš, dáš si kávu, croissant a ideš liezť. Na obed si dáš klobásu s bagetou. Bola to činnosť, ktorú sme robili 8 hodín denne. Aj v práci ťa to prestane baviť.
Bicykle sme používali iba na presun ku skale. Mali sme ale aj oddychové dni počas ktorých sme čítali knižky alebo sme sa opaľovali. Väčšinou sme liezli 2 dni potom deň voľna na zregenerovanie tela, ale aj tak prišiel moment, že sme prelezení.
J: Boli sme v Dévoluy, na najkrajšom mieste, na akom sme spali počas celého výletu. Zobudili sme sa, ruksaky sme už mali zbalené už iba ten 15 minútový presun pod skaly a lezenica. Ako sme sadli na bicykle, z 15 minút bolo 6 hodín. Mali sme pollitrovú fľašu, jedlo žiadne, ale stále sme chceli ísť ďalej, že aha čo je za tým kopcom? A za tým? A vtedy sme si uvedomili, že činnosť bicyklovania nás momentálne baví oveľa viac ako keď sme si predstavili, že lezieme. Byciklovanie sme si riadne užívali.
I: Ale po tých 8. mesiacoch sa nám ešte nechcelo vrátiť do reálneho sveta. Využili sme možnosť pracovať v Chamonix, stredisku pod Mont Blancom. Janka pracovala tri týždne, ja dokopy asi týždeň. Boli sme pod najvyšším vrcholom Európy a tam sa nám vrátila motivácia liezť v horách. Ostali sme ešte ďalší mesiac a pol a liezli sme a bicyklovali.
Takže ste prešli na iný typ lezenia?
I: Keď lezieš iba na skalkách je to o tvojich fyzických schopnostiach a tvojej technike, o tom ako sa dokážeš prejaviť. Keď lezieš v kopcoch je to častokrát o počasí. Keď si nalezený 300 metrov nad zemou a príde búrka, je veľmi komplikované zísť dole. Aj ten adrenalín je taký, že sa bojíš o svoj život viac.
Rozprávali ste mi, že ste boli naviazaní, a keby jeden spadol, druhý sa má hodiť opačne.
J: To bol nástup po ľadovci.
I: Taký ostrý hrebeň, schádzaš dole z Aiguille du Midi z 3800 ideš na ľadovec. Na jednu stranu je 2800 metrový spád, prázdnota, na druhú asi 300 metrov, a ten hrebeň má možno pol metra.
J: My sme boli naviazaní jeden na druhého. Ja som bola prvýkrát na takejto, nazvem to, expedícii. Prvýkrát v takej výške, prvýkrát mačky. A Ivko mi povedal, že keby sa mi šmyklo, on sa hodí na druhú stranu a ja by som mala spraviť to isté keby sa jemu šmyklo. Našťastie sa nikomu nešmyklo, i keď bolo dosť teplo na to obdobie, ľadovec bol roztopený a nechodilo sa po ňom dobre.
I: Na topánkach máš mačky, ale keď je moc teplo, sneh sa na ne lepí odspodu a robia sa ti tzv. papuče, to je vrstva snehu a ty šlapeš s vrstvou snehu na nohách po snehu.
J: Aj ten povrch sa menil. Keď sme schádzali dole, bola tam trhlina, ktorú sme prekračovali, a keď sme sa na druhý deň vracali naspäť, trhlinu som už musela preskočiť, tak sa za tú noc zväčšila.
Ivo ty si liezol dosť aj pred tým. Janka ty si liezla, ale nie až tak extrémne. Ako si to zvládala?
J: Nooo, bolo to super! Ja som začala liezť v podstate až keď som stretla Ivka a bolo to skôr o umelej stienke. Tešila som sa, že sa zlepším, na nové pohyby som sa tešila, lebo tým, že som málo liezla, tak som toho málo skúsila, nepoznala som krásy tých pohybov. Našla som sa v tom, zistila som, že je to vášeň – obrovská pre mňa, možno tá najväčšia.
Ale môžem povedať, že tým, že som začala liezť v neskoršom veku a moje telo nebolo zvyknuté na takú záťaž, mávala som aj zdravotné problémy. Ponaťahované svaly, šľachy, mávala som boliestky, ktoré si vyžadovali niekoľkodňový oddych. Ivko to napríklad nemal, alebo ak, tak dvakrát za výlet? Ja som to mala častejšie, ale nikdy ma to neodradilo.
I: Tak ono to nie je prirodzené, keď visíš na jednom prste alebo dvoch prstoch.
J: A hlavne, keď to nerobíš od mala. Ja som začala liezť po tridsiatke.
Počas toho výletu si sa ale riadne zdokonalila.
J: Pred výletom som vôbec neťahala, to znamená nešla som nikdy prvá, Ivko ma mal na udici. A on mi vraví: „Keď budeme odchádzať z výletu budeš mať vylezené aj 7A.” Som sa zasmiala. Ani neviem ako, ale postupne som začala ťahať a zistila som, že 7A vôbec nie je také nereálne… Ale s tým, že 7A v živote nebudem ťahať, čo si veď to je strašne ťažká cesta, sa bojím. Ono vlastne za ten výlet sa mi podarilo vytiahnuť 7A+, ešte viac ako som si predstavovala.
A to je na tom to krásne, že stále prekonávaš samú seba a vlastne to ani nie je tvoj cieľ, príde to prirodzene. Veľakrát nastúpim do cesty, som s tým úplne zmierená, že ju nedám, že končím a zrazu cvaknem zlaňák a zistím, že som ju vyliezla na čisto. A to ťa samú seba prekvapí, to si tak uvedomíš, že koľko máme možností a tie hranice sú úplne inde ako si my myslíme.
Lezenie je aj psychicky náročné.
I: Nie je to iba fyzická vec, ale je to aj psychická záležitosť, to je na tom krásne. Musíš byť v dobrom rozpoložení. Môžeš mať fyzičku, ale keď nie si dobre naladený, keď nemáš motiváciu, motivácia robí strašne veľa. Chcem to vyliezť a dám do toho všetko. Vtedy doslova bojuješ, ideš po tých malých chytoch, vieš, že už si na hranici pádu. Je tam aj adrenalínový aspekt. Vieš, že môžeš spadnúť dva, tri, štyri metre, niekedy aj horšie, to ti niekedy zabráni vyliezť ďalej, ale niekedy ti to pomôže, že teraz nechcem spadnúť a zabojujem.
Vydavateľstvo Zum Zum production
Vydávame slovenských autorov, ktorí sú svojskí, majú zdravý rozum a nadhľad. Voňajú človečinou, tak ako aj ich knihy.
Navštívte náš e-shop a vyberte si knihu, ktorá vám spraví radosť.
J: Keď lezieš, musíš rozmýšľať. Nie je to len o tom mať pohodu a byť v rovnováhe, ale ty si vyberáš cestu, analyzuješ – kade pôjdem? Doprava, doľava? Keď pôjdem doprava, tak ako si vyvážim boky? A pôjdem najskôr ľavou alebo pravou rukou? Čo to spraví? Vyhodí ma, nevyhodí ma? Čo spravím, aby ma nevyhodilo?
I: Je to tanec na skale, musíš mať lezecký inštinkt, musíš vedieť ako sa uložiť na skalu, aby si mohol ísť ďalej. Nie je to iba o svaloch.
J: Začiatočníci chcú liezť väčšinou silou, lebo nevedia, nepoznajú, nemajú skúsenosti čo sa dá robiť s rovnováhou. Bavilo ma to objavovať.
I: Na lezení je krásne, že môžeš spoznávať. Spoznávaš rôzne oblasti a lezieš na rôznych kvalitách, druhoch skaly, vidíš nové scenérie a chceš sa posúvať ďalej, chceš vyliezť niečo vyššie. Je to motivujúce, som silný, lezie sa mi to dobre, tak by som chcel vyliezť také číslo, ktoré ešte nemám vylezené. Iné športy sú hodnotené v góloch, sekundách, lezenie je hodnotené v číslach obtiažnosti. Keď vylezieš sedmičku, tak aha, chcel by som vyliezť 7+. Pocit, keď vylezieš to číslo, ktoré máš v hlave… u mňa to bolo 8A. 8 na francúzskej stupnici je na našej tak 9+ 10-, je to také trochu mystické číslo pre športového lezca.
Mne sa to stalo v Ázii. Vyliezol som cestu, ktorá mala 30 metrov, cvakol som zlaňák, zahmlilo sa mi pred očami, nepočul a nevidel som nič asi 5-10 sekúnd, bol som na vrchole svojho šťastia maximálneho. Krásne na tom je to, že to dosiahneš iba lezením, tou trénovanosťou, nie je to tým, že si kúpiš kvalitnejšie lyže, ktoré lepšie točia. Pri lezení si môžeš kúpiť lezečky, to je všetko. Lezečky si kúpiš a potom je to o tom ako sa tomu venuješ, ako trénuješ, ako sa chceš zdokonaliť, ako chceš liezť.
Ivo ty si mal polezené už hocičo, ale na výlete sa ti stalo, že si začal kričať od radosti.
I: Bolo to v španielskej Tarife blízko Gibraltaru v pieskovcovej oblasti San Bartolo, v sektore Mosaico. Stena a tvar chytov mi pripomínal chrbát korytnačieho panciera, Janke kožu slona, štvor až šesť uholníkové tvary a pomedzi ne boli chyty a ja som Janke zakričal: „Také krásne chyty som ešte v živote nedržal!” Som sa za to hanbil po 15. rokoch lezenia, že niečo také vykríknem.
J: Ten výkrik bol taký impulzívny, krásny. Vidíš po koľkých rokoch lezenia stále niečo nové objavíš.
Láska k lezeniu z vás oboch srší.
I: Ja si pamätám, že keď sme s Jankou iba začínali byť spolu, išli sme na pivo a keď som sa stretol s lezcom, tak samozrejme sme sa bavili o lezení a Janka to nechápala.
J: Ja som to nechápala, nedávala, prečo vkuse tými rukami šibrinkujú, kopú, rozhadzujú, skoro si facku nedajú ako si ukazujú všetko. Hodinu som sa k slovu nedostala. Tam chytíš tú lištu, potom madlo, potom zakazíš nohu a dáš pätičku. A teraz som taká istá.
Na výlete ste si pozerali dopredu komentáre od lezcov? Alebo ste išli len tak?
I: Ľudia to robia, lebo je Youtube. Ale my sme to nerobili. Pekné je, že ideš do tej cesty a vymýšľaš si ako rozložiť ruky a nohy, aby si to dokázala. Hovoríme tomu, že nahrávaš softvér. Krok za krokom. Čo urobím? Čo najprv chytím, kde dám nohu? Vymyslíš si tú najlepšiu variantu a keď ideš druhý, alebo tretí pokus, vtedy to uplatníš a už by to malo vyjsť.
J: Ivko si pamätá kroky, ja si nepamätám. Teraz už trošku viac, ale na začiatku som si nepamätala, takže ja som to mala po každý raz akoby odznova.
I: Za ten výlet sme liezli asi 1300 ciest a z toho 1295 sme vyliezli na prvýkrát alebo sme ich nevyliezli alebo neopakovali. Ale bolo 5 ciest, a to sa volá projekt, to je cesta vyššej obtiažnosti, ktorú chceš vyliezť, ale nevylezieš ju na prvýkrát. Vtedy si nacvičíš kroky, nahráš softvér, stiahneš lano a ideš znova s už s tým vymysleným softvérom. Všetky projekty sme dokončili. Veľa lezcov chce preliezť ťažšie čísla, ide do oblasti, kde je veľa ciest napr. 50, ale venuje sa možno 1 alebo 2 cestám.
J: Tým, že sme nemali veľa projektov, podarilo sa nám spoznať aj 80% ciest oblasti, v ktorej sme boli.
Nemali ste problém, že na tých projektoch bolo veľa ľudí a museli ste čakať?
I: Mali, to je popularita. Sleduješ veci, čo sa dejú vo svete a sú oblasti a cesty, ktoré sú populárne a chceš ich vyliezť a takisto ich chce vyliezť ďalších 100 alebo 1000 ľudí. Doslova je pod tou cestou plnka.
I: Nie je tam ale nikdy taká tá agresivita, že ja… No až na Francúzov. Ale inak celá lezecká komunita, všetci sú kamaráti. Prídeš do oblasti, zaparkuješ, je tam 30, 40 áut, otvoríš dvere a v momente si kamarát s človekom, ktorý je vedľa teba, ste na tej istej vlne. Rozprávate sa o tom, čo si už liezol, čo tu chceš vyliezť, kam ideš ďalej liezť.
J: A v tomto sme my žili skoro rok:) Sme už poznačení.
I: A ešte bonus, každý býva vo svojom obytnom aute. Porozprávaš sa čo si liezol, čo chceš a čo ideš liezť, a potom buď začne on alebo my: „Mohli by sme sa pozrieť do tvojho auta?” „Jasne poď.” Teba to zaujíma a pre neho to je potešenie, že ti to môže ukázať.
J: Každý človek, ktorý sa vyberie na cestu s takým autom, je tak trošku hrdý na to svoje autíčko.
Stretli ste aj veľa dôchodcov. Viete si predstaviť, že by ste aj na dôchodku absolvovali takú cestu?
I: To veríme a dúfame, že náš dôchodok bude tak.
J: S väčším karavanom:) Po ceste sme videli tie veľké biele karavany so sprchou, že keď budeme na dôchodku… Tak Vorvaník, možno ho ešte budeme mať, ale už na dlhšie cesty asi budeme chcieť väčší komfort.
I: To ja by som si už prial, aby som bol na dôchodku a mal nejaký ten dôchodok, ktorý neviem, či bude. Proste dôchodok by som si predstavoval tak, že budeme v obytnom aute a liezť.
J: Videli sme veľa ľudí v pokročilom veku, ktorí liezli lepšie ako my.
I: To je úžasné, keď vidíš 60 až 70 ročných ľudí a povedala by si, že ledva chodí, ale dotkne sa skaly a lezie ako pán boh. Videl som človeka, ktorý prišiel o paličke zadýchaný pod skalu a s kamarátmi si hovoríme, že asi bývalý lezec, ktorý sa prišiel pozrieť na mladých ako lezú, že aké to je super. Ale on sa vyzliekol a začal liezť cestu, ktorá bola vtedy naše maximum a to sa iba rozliezal. Potom liezol cestu, o ktorej sme iba snívali, že by sme mohli niekedy liezť. To je úžasné.
I: Na Slovensku veľa ľudí v staršom veku, ktorí by sa venovali športu a ešte na takej vysokej úrovni nie je, ale vonka je bežné, že tí pomaly sedemdesiatnici lezú cesty, ktoré u nás lezú zdraví mladí.
J: Ono to môže byť tým, že ich práca v ich krajine až tak moc nevycucala, či…
I: Pre mňa je to motivácia vidieť, že aj v šesdesiatke sa to dá.
Janka, Ivo ďakujem za prvú časť rozhovoru! V druhej časti sa porozprávame o vašom návrate na Slovensko a o tom, čo vám výlet dal ako partnerskej dvojici.
Navštívte aj náš e-shop a vyberte si knižku, ktorá vám spraví radosť.
Sledujte nás na Instagrame @zumzum.sk alebo FB Zum Zum .
