Petrovi Gärtnerovi som pred rokom vydala jeho spisovateľský debut pre dospelých Veľký román. Napriek tomu, že mi kapitoly posielal na preskáčku a na začiatku som veľmi nevedela do čoho idem, vedela som, že sa mi to bude páčiť. Mala som to šťastie, že počas VŠMU som čítala niekoľko jeho scenárov.
Ako hodnotíš rok po vydaní Veľkého románu?
Celkom pozitívne. Keď zohľadníme, že Veľký román bol vydaný v predvečer koronakrízy, tak si myslím, že to vlastne celé ešte celkom dobre dopadlo. Reakcie sú viacmenej priaznivé, až nadšenecké, a teda aj pár kritických, ale tých som čakal viac. A ako tak sledujem, akí ľudia knihu čítajú a aké su na ňu reakcie, mám pocit, že sme sa trafili tam, kam sme sa chceli trafiť.
Áno mali sme menší problém s vyšpecifikovaním cieľovej skupiny čitateľov. Boli sme presvedčení, že Veľký román je vhodný aj pre generáciu našich rodičov, ale aj pre našu. Teda u koho sa kniha stretla s väčším ohlasom?
Nedá sa celkom presne povedať, u koho mala najväčší úspech, ale vytvorili sa asi také tri skupiny čitateľov. Za prvé sú to moji rovesníci (tridsiatnici), ktorí sú aj vo veku hlavného hrdinu, majú podobné problémy, ušli z rodného mesta a žijú v neustálej dichotómii medzi svojou minulosťou a tým, kým by chceli byť.
Za druhé sú to ženy v preddôchodkovom veku, ale aj mladšie, jednoducho povedané, ženy, ktoré už majú „odžité“ – podobne ako druhá hlavná postava, ktorou je matka Hana. Tejto čitateľskej skupine som obzvlášť rád, lebo to bol vabank, keď sme knihu robili, či to klapne a klaplo to. Často som dostal aj také reakcie, že Hana je najlepšia postava celej knihy. Podaril sa malý zázrak, že knihu, ktorá je štýlovo a naratívne uletená a podvratná a rieši témy ako dedičstvo normalizácie, obdivujú čitateľky, ktoré by inak siahli skôr po melodramatickejšej realistickejšej tvorbe, prípadne rovno po červenej knižnici. Z toho som fakt nadšený.
Tretia skupina ľudí, ktorým sa Veľký román páči sú čitatelia, ktorí majú radi istú mieru uletenosti, či experimentovania, či pohrávania sa s diváckym očakávaním. Tých až tak veľa nebolo, ale boli, a pri nich som mal najväčší pocit satisfakcie, lebo tam videli všetko, čo som tam nastrkal, všetky odkazy, všetky kontexty.
Mne osobne sa na knihe asi najviac páči, keď v jednej z vrcholných kapitol preskočíš do štýlu magického realizmu. To ti ako napadlo?
Nechcel som robiť len taký „realistický“ príbeh, ktorý uspokojí divákov prahnúcich po príbehoch ako by ich život sám napísal. Naopak Veľký román je taký môj manifest proti prísne realistickému čítaniu umenia. Preto som tam pridal žánrovú rovinu „gangsterky“, a presne to bola aj najčastejšia námietka pri prísne realistickom čítaní, že to sa tam nehodí. Nie je to však jediný vyrušujúci prvok, ktorý som tam zámerne zamontoval. Ďalším je napríklad zmena štýlu. Napríklad nečakaný skok do magického realizmu. Je to podložené aj formálne, keďže hlavný hrdina neustále túži napodobniť svoje veľké literárne vzory, preto aj ja som tam dal kapitolu, ktorá je otvorenou a priznanou citáciou a vlastne aj paródiou na asi najslávnejší magicko-realistický román.
Veľký román je pre mňa zaujímavý aj preto, že je v ňom viacero rovín. Toto bol tvoj zámer od začiatku, alebo ti to vyplynulo až počas písania?
V podstate od začiatku som chcel, aby to bol ten „veľký román“ v zmysle poňatia nejakej veľkej témy. Ale pristúpil som k tomu parodicky, aby to nevyznelo pateticky, ale aj tak som sa snažil, aby v tom zazneli aj tie vážne tóny. Hlavnou tematickou rovinou je reflexia obdobia komunizmu s jeho dôsledkami až ku dnešku. Samozrejme je to taktiež príbeh o mladom človeku, ktorý bojuje so svojim osobnostným rastom, na začiatku je to deštruktívna nula a postupne prechádza určitým vývojom, takže je to vlastne také klasické rozprávanie o dospievaní. Potom je tam cez rôzne narážky rovina polemiky o slovenskej literatúre a kultúre všeobecne, a tiež rovina súčasnej politicko-spoločenskej situácie. Keďže som chcel, aby bol román veľký, toto všetko som tam musel ekonomicky napchať.
Ten text sa napriek tomu, čo tu popisuješ číta veľmi ľahko a napínavo, teda aspoň ja som rukopis prečítala hneď a od čitateľov máme tiež odozvy, že sa od toho nevedia odtrhnúť. Mal si takýto rozprávačský talent od malička, alebo si sa to naučil až na VŠMU, kde si študoval scenáristiku?
No na VŠMU som to skôr zabudol. Ale nie, aj to VŠMU malo svoj zmysel, veď kde inde by som mal priestor na pozeranie starých čiernobielych filmov s titulkami? Čo sa však týka skutočného priučenia sa rozprávačskému remeslu, tak to bol medzinárodný workshop Midpoint, ktorého som sa zúčastnil ako scenárista po škole. Až tam som pod vedením lektorov z celého sveta pocítil chuť naučiť sa rozprávať príbehy. To bol pre mňa veľký impulz. Až potom som si začal študovať odborné publikácie o narácii, takže až to bola pre mňa skutočná škola. A keďže som ešte asi 5 rokov po výške robil v kine, tak to bola taká druhá výška, pozeral som veľa filmov, veľa som čítal teoretické knihy a stále som naberal odvahu niečo napísať.
Kedy prišiel zlom, že si prestal mať strach ukázať svoje veci čitateľom?
Moja prvá facka v živote bola, keď som prvýkrát opustil republiku. Ja som bol fakt dlho taký do seba zahľadený slovenský inťoš, čo celé leto strávil na filmových a hudobných festivaloch a myslel som si, že svet nečaká na nič iné, len kým sa zo mňa stane nový Juraj Jakubisko. Nehovorím, že to bolo úplne márne obdobie života, ale keď tak človek žije dlhšie ako pár rokov, už je to taká slepá ulička.
Potom som sa ale dostal do Švédska, bol som aj v Taliansku, moja priateľka vtedy študovala v Brne na Masaryčke, čo bol Harvard oproti VŠMU, a zrazu som videl, že svet vonku už je niekde popredu. Zrevidoval som svoje sny a túžby a pochopil som, že keď chcem niečo napísať, tak je čas zapnúť motor. Prvá vec, keď som si povedal, že to nemôžem donekonečna brúsiť, bol Čert Kolofón, ktorého som najskôr spravil ako divadelnú hru. Aj vtedy mi ešte známi hovorili, že ešte by som to mal prepísať a ja som aj videl, že to nie je dokonalé, ale cítil som, že večne sa to nedá odkladať, a že vlastne žiadne dielo nie je dokonalé, a že to proste musím dať von a to bola neskutočná úľava. Kolofón sa vlastne stal hitom, už ho 6 rokov hrám ako divadelnú hru, spravili sme už aj pokračovanie, ale pre mňa je podstatné ako mi pomohol nadobudnúť základné sebavedomie. To bol signál, že takto nejak sa to dá robiť.
Tvoja práca ako autora sa nekončí tým, že kniha sa vydá. Nasledujú krsty a besedy, to všetko sa zrušilo. Ako to zasiahlo Veľký román a aj teba ako autora, ktorý plánoval písať a vydávať knižky ďalej?
Tak krst sme ešte stihli, aj pár čítačiek. Ale v najlepšom sa to zaseklo, lebo prišiel jarný lockdown. Presne v deň vyhlásenia lockdownu vyšla aj pozitívna recenzia na Veľký román v Denníku N, čo je teda úspech, že vôbec píše niekto o debutantoch na poli slovenskej umeleckej beletrie, ale nikoho to vtedy nezaujímalo, lebo všetci sa hnali len za cestovinami a ryžou. To bola vlastne taká klinická smrť pre Veľký román, porušili sa všetky naplánované čítačky a ak aj v lockdowne išli hore čísla predaja kníh, boli to osvedčení autori, mne ako nováčikovi to moc neprospelo. Stále mi priebežne chodili nejaké reakcie, ale už sa to nedostalo na tú predkoronovú vlnu. Takže toto ma mrzí, ale zas sa nesťažujem, lebo boli umelci, ktorí skončili násobne horšie, ja som aspoň počas lockdownu spravil novú bábkovú hru a to ma vlastne aj existenčne zachránilo, keď sa skončila prvá vlna pandémie. A teraz na jeseň som vydal už tretiu moju knihu Čakanie na sneh, ktorá je opäť pre deti, tak dúfam, že k nej bude koronakríza ústretovejšia.
Počas tých pár čítačiek s Veľkým románom som aj ja bola svedkom situácie, že ti ľudia odporučili, aby si ten príbeh spracoval ako autorskú hru, keďže si aj herec a videla som, že si už dokonca v tomto smere aj niečo podnikol. Môžeme čakať, že sa Veľký román dožije uvedenia v divadle?
No, keďže v prapodstate som hlavne asi filmový scenárista a to dlhé cinefilské obdobie na mne zanechalo silné rany, tak vždy pri tvorbe príbehu rozmýšľam ako scenárista a príbehy vidím ako filmy. Aj Kolofón aj Veľký román vlastne pôvodne vznikli ako filmové námety. Urobiť ich ako film je ale na Slovensku nemožné, pokiaľ teda nechcete desať rokov čakať na granty a pritom svoje príbehy patrične nescenzúrujute, aby ich slovenský trh prijal. Takže ich píšem ako knihy, čo sa z finančného hľadiska dá realizovať oveľa ľahšie. A divadlo je tiež cesta. Teda také svojpomocné, nezávislé. Teraz v októbri mal Veľký román generálku ako monodráma na festivale Sám na javisku v Trenčíne. Ale veľmi rád by som to spravil ako plnohodnotnú hru s hercami, ak sa to po koronakríze bude dať.
Peter, ďakujem za rozhovor! A ak ešte doma nemáte Veľký román, napraviť to môžete v kníhkupectvách alebo priamo od mňa na e-shope.
Sledujte nás na Instagrame @zumzum.sk alebo FB Zum Zum .
