Ak by som niekedy mala veľký dom s veľkou stenou, určite by na nej visel veľkorozmerný obraz od Mareka Holešu. S olejovými farbami sa zoznámil už ako dvanásťročný. Na prijímačkách na maľbu VŠVU skončil prvý, no zo školy musel odísť. Dnes tvorí pre ľudí a praje si, aby bolo umenie blízke človeku.
Deti si väčšinou kreslia s vodovkami alebo temperkami. Ty si začal rovno s olejom, ktorý sa považuje za najvýsostnejšiu techniku v maľbe.
Môj otec bol amatérsky maliar, špecializoval sa na krajinomaľby, ale zaujímali ho aj portréty. Chcel, aby som skúšal línie postáv a zasvätil ma do práce s olejom. Chodil som krátko aj na základnú umeleckú školu. Často som však používal tmavé a špinavé farby, ktorými som robil temnejšie prostredia. Moje práce neboli čisté, slniečka neboli také žlté a kopce zelené. Učitelia hovorili, že to so mnou nemá cenu.
Inak až neskôr na štúdiách som sa dozvedel, že tempera, s ktorou sa deti bežne učia, je jedna ťažká technika. Človek má pocit, že urobil niečo pekné, ale potom, keď to vyschne, zistíš, že je to matné alebo sa to zlialo do jednej machule. Olej si udržiava farebnosť aj hmotu farby. Bohužiaľ vyžaduje si ateliér. Je toxický, terpentínové výpary, lak a rôzne sikatívy, ktoré sa používajú na zlepšenie odtieňov, sú zdraviu škodlivé a trvalo sa usádzajú v pľúcach.
Maľba olejom je teda nebezpečné povolanie.
Je, v stredoveku, keď si umelci pripravovali aj samotné pigmenty, bolo úplne, a teraz sa síce vyrábajú všelijaké bezzápachové terpentíny, ale toxicita tam je stále. Navyše, dlho trvá, kým olejomaľba vyzrie, potrebuje čas, aby farba uschla od povrchu až do hĺbky. Je to celá alchýmia.
Talent ti teda nestačí, musíš mať aj celkom slušné znalosti o plátnach, farbách, chemikáliách….
Nie je to len umenie, ale aj veda. Až na Akadémii umení v Banskej Bystrici mi povedali, že keď namaľujem olejom surové plátno, po rokoch olej rozpustí vlákno a v obraze budú diery. Treba tam dať vrstvu šepsu – zmesi kriedového prachu, gleju, ľanového oleja a pigmentu, ktorá plátno ochráni pred kontaktom s farbou, inak môže tvoj obraz skončiť ako niektoré popraskané stredoveké a rokokové maľby. Alebo, že ľan je pevnejší ako bavlna, pri práci s olejom mám teda siahnuť po plátne z neho. Taká tempera môže ísť aj na bavlnené, lebo nie je toxická. Plátno treba vedieť aj správne napnúť, vybrať vhodnú podkladovú farbu, šeps…
Na talentových skúškach na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave si skončil prvý.
Mladý človek si myslí, že talentové skúšky mu povedia, či má alebo nemá talent. Ale potom zistí, že vlastne vôbec nemusia nič znamenať, či bude úspešný výtvarník alebo nebude, dokonca, či sa tomu bude venovať aj po absolvovaní vysokej školy.
So štúdiom si sa však musel nedobrovoľne rozlúčiť.
Mrzí ma to doteraz, nechcel som odísť. Snažil som sa dohodnúť najskôr v ateliéri a potom aj oficiálnou cestou. S Marou (spisovateľka Marka Staviarska) sme začínali mať rodinu a potreboval som chodiť do práce. Samozrejme, bola debata s profesorom, čo robiť, lebo potrebujem aj pracovať, aj sa starať o rodinu, aj chodiť do školy, ale bol veľmi striktný, niečo z toho musí von.
Počas štúdia si sa stretol s profesorkou Klaudiu Koszibou, ktorej ateliér na VŠVU ti bol veľmi blízky, aj keď si v ňom priamo neštudoval.
Naučila ma, že keď človek nevie ako ďalej alebo nie je spokojný s výsledkom, tak ho má len odložiť, dať mu čas a potom sa k tomu vrátiť. A práve v oleji je to super, že sa dá k nemu vrátiť aj o pol roka, niekedy potrebuje len oddych, nič iné. Najlepšie je pracovať na viacerých veciach, ideálne aj na viacerých kolekciách, čo však už chce veľkú kapacitu, a medzi tými prácami akokeby prepínať.
Klaudia Kosziba mala ateliér na Koceľovej. Dvor bol obkolesený rozpadávajúcimi sa budovami, lozili tam mačky. Keď som prešiel veľkou drevenou bránou mal som pocit, že som prešiel do iného sveta, študenti tam boli často spolu – aj impresionisti tvorili spolu. Jej ateliér bol aj zameraný na klasickejšie maliarske disciplíny, krajinu a portrét a výstupy z nich žiaci voľne rozvíjali.
Prečo si teda nechcel študovať priamo u nej?
Spomenul som si na prijímačky, kde mi vraveli, že sám si mám zadať búrajúce témy, ktoré mi zrušia všetky postupy, ktoré som mal a začnem akoby nanovo. Myslel som si, že u Klaudie by som pokračoval v tom, čo som mal najradšej, takže som si povedal, že z figúr musím prejsť na niečo iné a rozhodol som sa študovať u pána profesora Fishera.
Figúry ťa však aj napriek tomuto rozhodnutiu neopustili.
V už spomínanom ateliéry na Koceľovej som si robil bočný projekt, mával som tam hodiny kresby a vo voľnom čase som začal s geometrizovanými kompozíciami. Neviem povedať čo ma k tomu viedlo, ale vytvoril som si veľmi jednoduché pravidlo – rôzne reálie ako oblak, more, bazén som zapisoval do štvorcov alebo kruhov. Najskôr to boli len prostredia, horizonty, postupne som pridával krajinu až to prešlo aj na figúry. Vytvoril som si kód, ktorým som ich vedel zapísať. Dostal som sa naspäť k figúre, ale chcel som vytvoriť vzor, podľa ktorého si ju budem vedieť sám nainštalovať, bude v pozícii, ktorá bude fyzicky nemožná alebo až absurdná. Bavilo ma to.
Keď sa môj bočný projekt a vôbec pôsobenie na VŠVU predčasne ukončilo, povedal som si, že môžem svoju bokovku oficiálne vyhlásiť za svoju tému. Reakcie v okruhu mojich známych a priateľov boli veľmi pozitívne a podporovali ma, aby som to rozvíjal.
Nie si amatérsky maliar, ktorý by si mohol povedať, keď sa to ľuďom páči, som šťastný, ty máš za sebou aj umelecké školy. Nezvádzaš potom boj, že ak sa tvoje obrazy páčia ľuďom, nie je to umenie, ako sa na to u nás často pozerá?
Mňa učili: Umenie sa ti nemá prioritne páčiť, umenie ťa má skôr prinútiť premýšľať. Ak to tam nie je, je to cesta ku gýču.
Ale v tvojich obrazoch je aj niečo viac, teda aspoň podľa mňa, neodborníka.
Ja by som tomu rád veril a tiež si to myslím, ale často mám pochybnosti. Tvorba obrazu je boj. Maliar má veľký súboj s plátnom, predstava, ktorú má v hlave, na plátne nemusí vôbec tak vyznievať. Keď začne klásť farby na plátno, môže zistiť, že napríklad robí zlou technikou. U mňa platí, že námet si vyberá techniku, nie naopak. Nefunguje to tak, že si poviem, dnes si namaľujem niečo akvarelom, alebo olejom či akrylom. Jednoducho musím vybrať techniku, ktorá najlepšie vyjadrí charakter toho, čo chcem maľovať.
Akryl si si vybral aj pre to, lebo momentále nemáš ateliér, musel si zvoliť aj praktickú stránku.
Áno už aj záverečný lak na akryl je ťažké používať v interiéri, ale samotné maľovanie sa dá. Akryl je ešte stále pomerne nová technika a ponúka, čo sa týka stálosti a žiarivosti odtieňov to čo olej, ale zároveň je cítiť, že to je len jeho syntetická náhrada. V neateliérových podmienkach sa s ním dá presne a rýchlo pracovať. Využívam to pri mojich geometrizovaných maľbách. Pri oleji by som musel veľmi presne rozmýšľať, kde a akú farbu položím a keby som ju chcel premaľovať, musel by som čakať naozaj pár týždňov, aby som mohol ísť do tej vrstvy znova a prekryť ju. Ak by som to pri oleji urýchlil, farba by mohla popraskať. Je to celá veda a chémia, v tom má ale olej svoje čaro a musím sa priznať, že mi chýba.
Celá moja výuka o vrstvení farieb, napínaní plátna a príprave maľby tak, aby vydržala stovky rokov sa teraz s akrylom stala niečím instantným. V obchode si kúpiš už napnuté plátno na ráme, farbu vytlačíš z tuby a maľuješ.
Maľuješ pre verejnosť. Tvoje práce si môžeme pozrieť a kúpiť cez internet alebo v menších súkromných galériách.
Vždy som chcel maľovať pre ľudí, aby moje publikum vedelo moje práce čítať, ale nerobil by som tieto veci, keby som nemal za sebou figurálne zázemie. To si málokto uvedomí, zvlášť teraz, keď sa k mojej práci môže vyjadriť každý a jasné, že sú potom aj reakcie „ A to len také kruhy a kocky”. A v podstate je to tak, niekedy dosiahnuť jednoduché veci napríklad pre mňa vyžaduje hrozne veľa úsilia. Keď sa pozeráš napríklad na pozitívnu Dvojicu na pláži, nenapadne ťa koľko si pri nej človek odtrpel, či to robí správne, ako to vyznie…
Som typ maliara, ktorý je nerozhodný a pracujem veľmi dlho, už rozmýšľam ako s tou figúrou pracovať ďalej, pracujem v geometrických sieťach a teraz ich začínam už aj natáčať do diagonál. Čím väčší to má ohlas na internete, tým ma viac baví hľadať ďalšie námety a aj sa výtvarne posunúť. Zadal som si, že to budem maľovať naozaj, že tam bude cítiť maľbu, že to nebudú šablóny akoby sprejované sprejom. To bola aj pointa celej mojej témy – zachytávať materiály ako ľudská koža, voda a zapisovať ich maliarskym jazykom.
Blízky ti je aj interiérový dizajn, dokonca si si dal svoje obrazy nafotiť v obývačke.
Chcel by som, aby boli moje obrazy pre ľudí, aby s nimi žili. To sú jednoduché veci, aj hudobník chce, aby počúvali jeho hudbu. Jasne dá sa robiť aj hudba, ktorá ťa má rozorvať a rozčúliť, ale keď chceš, aby tvoje umenie malo s ľuďmi vzťah, tak sa im musí páčiť a musia ho mať radi. Ak sa moja radosť z tvorby prenesie na niekoho, koho osloví a chce mať môj obraz doma, to mi stačí. Nepýtam si obrovské peniaze, uvedomujem si, že aj to robí vo výtvarnom umení veľkú priepasť, častokrát si ho bežný človek nemôže dovoliť. A môže to znieť ako predaj suvenírov, ale jediné, čo by som chcel, aby umenie bolo blízke človeku. Ja sám mám rád umenie a rád by som mal doma zavesené obrazy, ale jednoducho si ich človek nemôže dovoliť.
Si zamestnaný a si otec troch detí, kedy vlastne stíhaš maľovať?
Predstava o umelcovi, ktorý žije niekde v zafajčenom podkroví a láme si hlavu… Áno sú aj umelci, ktorých existencia ich bytia úplne rozorváva, ale sú umelci, ktorí majú rodiny, usporiadané domácnosti a zamestnania. Som za to, že umelec by mal pracovať systémovo, chodím do práce a tá práca mi pomáha v tom, že mám režim, v harmonograme ma udržiavajú aj domáce práce. Maľovanie potrebuje disciplínu, teraz si idem skicovať, nejde mi skicovanie, tak to neodložím, namiesto toho si budem zapisovať poznámky, mám poznámky, idem ku plátnu, nejde mi to s farbou, idem na internet, tie činnosti treba striedať, je to práca ako každá iná.
Hlava niekedy naozaj spôsobí len blok, ľudia sa pýtajú na inšpiráciu a na to, čo tú kreativitu podporí, ale veľakrát si myslím, že len prácou sa človek dostane k výsledku. Keď sa len rozmýšľa veľakrát sa skončí na mŕtvom bode. Jasne, že občas človek robí len tak, čo ho napadne, ale to, že robí a robí to je jediný spôsob ako sa dá k niečomu dopracovať.
Zatiaľ sa nechávam viesť viac intuíciou ako mozgom, lebo ten by mi hovoril rôzne veci ako mi hovoril na škole, až som nakoniec skoro prestal na pár rokov maľovať. Teraz to beriem ako prácu, ktorú ukazujem svojmu publiku. Unikám hodnoteniam kritiky, kvôli tomu, že som nedokončil školu, nemôžem sa hlásiť do súťaží, ale neznamená to, že nemôžem maľovať vôbec. Je to pre mňa aj výzva do budúcna, udržať si kvalitu kolekcie a až čas overí, či moja práca bude mať hodnotu.
Podľa klientov zistíš, či robíš gýč alebo nie. Ak by si tvoje obrazy kupovali ľudia, ktorí si kúpia pukance na jarmoku a povedia si: „Jéé, to je žiarivé, hodí sa mi to na stenu do chodby,” tak asi robíš gýč.
Zatiaľ som mal veľmi uvedomelých klientov a neboli to práce na zákazku, veľa výtvarníkov tak končí, že robia práce na zákazku. Nemusím maľovať rodinné portréty a karikatúry na moste, nič proti nim, zase robiť 40 – 50 portrétov denne je vycvičená ruka kresebne tak, že to málokto má takú disciplínu. Mám radosť, že je to moja tvorba, moja kolekcia, ktorú len ponúkam a čakám, že o ňu bude mať niekto záujem. A ten záujem prišiel, nič viac si už teda neprajem, len aby aj pokračoval.
Umelci, maliari, sú často veľmi citliví ľudia. Bol si jedným z mojich kamarátov, ktorým som dala prečítať román Špagáti o skutočných zážitkoch zo základnej vojenskej služby ešte pred jeho vydaním.
Trochu mi to rozprávanie pripomenulo štýl Bukowského postavy, ktorá má až odpor voči autoritám a hoci je na vojenčine má svoj vlastný názor a odstup a s ľahkosťou toho nadhľadu ňou prechádza. V podstate taká vojenčina ako bola tam, tá komunistická to neboli fronty, prvé línie v zákopoch, ale bola to buzerácia a zostať v tom obyčajným prostým človekom, ktorý to v princípe neuznáva a aj tak to prežiť bez ujmy je super. A práve rozprávanie Johnyho Salónku je o tom, že čitateľ si z toho odnesie nie ľahký pocit, ale nadhľad nad celou vecou. Mal som pocit akoby som sedel s ním v tých kasárňach, kde sa ponevieral a hľadal si spôsob ako sa vyhnúť hocičomu a v tomto je to naozaj podobné Bukowskému alebo možno až seriálu Mash, že vojenčina, ale tak nevojensky.
Priznám sa, ja som sa toho obával, od mala mi otec hovoril, veď počkaj pôjdeš na vojnu a budeš si musieť skladať veci do komínkov. Teraz si hovorím, že taká vojenčina by možno nebola zlá, veľa chlapov to vraví, tí čo mali vojenčinu, že to vstávanie na šiestu, vztyk, upratovanie, cvičenie… V rodine tiež musíš mať systém a vydržať v slede povinností, inak to nefunguje. Na druhej strane, keď dáš ľudí na kopu, sú tam umelo vytvorené podmienky, to môže kľudne vzniknúť aj v nejakej firme, pracovný kolektív sa tiež môže držať pravidiel a drezúry. Ale šikana vie byť fyzicky a psychicky tak náročná, že človeka zloží. Ja si myslím, že by som to nechcel podstupovať dobrovoľne a asi by som veľa nevydržal, takže som rád, že som to neabsolvoval.
Marek, ďakujem za rozhovor! Marekovu prácu môžete nájsť, sledovať alebo ho kontaktovať na Instagrame @marekholesa alebo Facebooku Géométrie .
Ak by ste si chceli aj vy prečítať knihu Špagáti, nájdete ju v kníhkupectvách alebo u nás.
Sledujte nás na Instagrame @zumzum.sk alebo FB Zum Zum Zum.
