Lenka Sršňová: Dizajnéri nehryzú

Lenka Sršňová sa po stážach vo Fínsku a Francúzsku vrátila na Slovensko. “Rozhodla som sa ostať a popasovať sa s výzvou. Koncept lokálnej módnej značky bol v plienkach a nebolo ani veľa možností na prezentáciu. Ako dizajnéri sme toho chceli spraviť veľa, avšak väčšinu módnych podujatí sme si museli sami vymyslieť a zrealizovať. Veľa sme toho s kolegami a kamarátmi v textilnej sfére aj naštartovali.” Aké je to dnes po ôsmich rokoch?

Každý rok predstavuješ novú kolekciu.  

Je to moje interné pravidlo. Odkedy máme na Slovensku Fashion Live!, dizajnéri sa snažia raz, alebo aspoň raz za dva roky, urobiť kolekciu a odprezentovať ju formou prehliadky. Je to finančne aj ideovo dosť vyčerpávajúci proces. Kým sa kolekcia začne predávať a zarábať, ty už robíš na ďalšej. Niekedy je ťažké držať krok. Svetoví dizajnéri majú prehliadky dva alebo trikrát do roka, niektorí aj viac. U nás to takto robí málokto.

Niekoľko kolekcií do roka je však podľa mňa zbytočné. Móda nemusí byť taká rýchla. Úplne stačí urobiť jednu kvalitnú kolekciu, z ktorej pokrývaš celú sezónu. Snažím sa tvoriť dizajn, ktorý nepodlieha trendom. Keď si oblečieš kabát z Colorcodu, aj po dlhšom čase ťa ľudia zastavia: „Jéé, slečna, ako pekne farebne vyzeráte!“ Nikto ti nepovie, že je to staré. Práveže mám pocit akoby niektoré modely časom vyzreli do krásy a získali na hodnote.

Kým nebolo Fashion LIVE! robila som si vlastné prehliadky, komplet aj s produkciou. Kto zažil moje debuty a akcie v starej Galérii Cvernovka, vie o čom hovorím. Bola to chuť, radosť, nadšenie, improvizácia a nesmierna kreativita. Doteraz nechápem, ako sme mohli za tak málo peňazí vytvoriť tak dobré akcie. Nesmierne ďakujem všetkým, ktorí mi verili a stáli za mnou, keď som začínala. Aj vďaka nim som tam, kde som a tvorím veselé modely.

Galaktika, Colorcode, BonBon, Pop-line, Fullove sú charakteristické nielen strihom, ale aj tlačou. 

Niektoré látky kupujem v obchodoch, avšak moja predstava o materiáloch prekračuje hranice možností ponuky v našich predajniach. Koncepty, ktoré spracovávam sú veľmi príbehové. Navyše obchody sú často obmedzujúce. Ak sa mi niečo páči a majú len 10 metrov, spravím dvojo šiat a skončila som.

Cez potlače rozvíjam aj svoj rukopis. Vzor vie byť veľmi silný a výpovedný. Moje látky odrážajú to, čo chcem dostať do sveta módy – farbu, radosť a hravosť. Pri vytvaraní vzorov a potlačí často spolupracujem s externými dizajnérmi Ondrejom Jóbom a Michaelou Bednárovou. Tieto spolupráce sú veľmi inšpiratívne.

Ku kolekciám robíš aj legíny. Z Colorcodu si si pre seba dokonca ušila oteplovačky na bežkovanie. Rozmýšľala si nad tým, že by si zabŕdla aj do športového oblečenia alebo iných odvetví?

Športové oblečenie si vyžaduje špeciálnu technológiu spracovania a materiály neraz so špeciálnou úpravou. Napríklad rôzne membrány vo vnútri odevu, švy, ktoré sa tepelne lepia, časti vyrezávané laserom… V minulosti som mala pokusy s firmami, ktoré také technológie mali, aj nejaký prototyp sa podaril, ale finančne by sa mi neoplatilo ísť do výroby takých odevov. Skôr by som si vedela predstaviť, ak by ma športová firma oslovila externe. Figurovala by som ako dizajnér a výrobu by zabezpečili oni.

Pri športe si však tak trochu ostala. Tvoje kabáty sú hybridy. Keď ide človek na bicykli a začne pršať, nezmokne a vyzerá štýlovo.

Zatiaľ sa mi darí vytvárať odevy, na ktoré využívam práve športový materiál, ale tvorím z neho mestskú módu. Sú to také bundokabáty, kabátiky lichotivého strihu s vlastnosťami zimných búnd. Využívam často softshell a impregnované šuštiakoviny, ale vytváram z nich mestský odev. V poslednej kolekcii Fullove som sa síce vrátila aj k vlneným kabátom, ale potlačené softshellové bundičky sa u zákazníčok tešia stále veľkej obľube.

K svojim kolekciám šiješ aj celé plavky a bikiny. Napriek tomu, že si mala požiadavky aj na plavky s vypchávkami, nerobíš ich. Prečo?

Niekedy vo výrobe narazíš na technický problém, ktorý pri malých množstvách vyjde dosť draho. Podprsenkové vypchávky mali obmedzenia, ktoré pri mojich malých nákladoch u vtedajšieho výrobcu nevedeli zrealizovať tak, aby som s nimi bola spokojná. Chcela som, aby bol košík úplne hladký, no to by som si musela napríklad v Číne nechať vyrobiť obrovské množstvo kusov, tak som si povedala, že to robiť zatiaľ nebudem. Ak sa jedná o výrobu na mieru pre zákazníka, poradím si so všetkým. Do malej sériovej výroby už zvažujem, čo si môžem dovoliť a čo sa mi reálne vráti.

Všetko z tvojej produkcie je teda vyrobené na Slovensku?

Nedám ruku do ohňa, kde bol vyrobený zips, alebo gombík! Alebo, kde sa spriadla niť, či vlákno, z ktorej je vyrobená. Vyrobiť všetko na Slovensku nie je v mojej moci. Dodávateľov mám slovenských, českých, teraz mám aj jednu holandskú tlačiareň. Látky nakupujem aj v rámci Európy. Produkty a moje odevy sú ale všetky ušité na Slovensku. Ak sa vyskytne produkt vyrobený v zahraničí, zákazník je na to vždy upozornený.

Robíš aj svadobné šaty.

Neprofilujem sa ako svadobný salón, ale ak zákazníčka chce svadobné šaty s mojím rukopisom, veľmi sa tomu teším. Sú to špeciálne šaty pre výnimočnú životnú udalosť. Pri takejto zákazke musí dizajnér veľmi citlivo vnímať človeka a jeho osobnosť. Zákazníčka ti dáva veľkú dôveru. Musím brať na vedomie pre koho tie šaty robím a navrhujem ich tak, aby sa v nich dáma cítila príjemne a jedinečne. Vtedy na nej šaty ožijú.

Ty sa v čom najlepšie cítiš?

Ja sa dobre cítim aj v obyčajných rifloch a košeli, alebo tričku z mojej produkcie. Kolekcie si šijem tak trochu aj pre seba. Rifle síce nevyrábam, ale možno aj k tomu raz dôjde. Ponuka začína byť v poslednom čase materiálovo dosť hrôzostrašná. Je v nich viac elastických vlákien a dier, ako bavlny.

Rada sa aj vyfintím. Keď je na to príležitosť, obliekam si namiesto nohavíc pekné LS šaty. Párkrát som aj do práce išla v hodvábnej košieľke, ale potom si ako just do nej zastrihneš. V montérkach treba sedieť za šijacím strojom!

Musí vedieť módny návrhár šiť?

Som toho názoru, že keď rozumieš remeslu, vieš efektívnejšie zadávať prácu krajčírkam a pripravovať prototypy. Pri šití veľakrát objavíš postupy a detaily, ktoré vidí len dizajnér, no krajčírka by ich prehliadla. Keď vie návrhár šiť, je to veľká výhra.

Osobne robím už aj spolupráce s externými výrobami, ale 90% produkcie je pod mojím dohľadom a vyrába sa v našom bratislavskom ateliéri LS. Som náročná na detail a vypracovanie a za tým, čo pustím z ruky, si stojím.

Robíš aj veci na sklad?

Snažím sa tomu vyhýbať. Príde mi to trošku zbytočné. Obchody sú zahltené tovarom, často sa im aj po zemi váľa a ľudia si tie kopy handier už ani nevážia. U nás sa šaty začnú strihať a šiť až po objednávke. Vyrobíme to, o čo je záujem a čo si zákazník naozaj vyberie. Niekedy sa stane, že si zákazník nájde aj hotový kúsok na štendri, ale vo väčšine prípadov sa šaty šijú na mieru klienta. Veľa značiek má plné ústa no waste, eko sem bio tam, ale keď vidíš tú produkciu, ktorou značky zaplavujú trh, to vôbec nie je “no waste”. Je to zbytočná nadprodukcia všetkého.

Ako si v prispôsobovaní na mieru strážiš hranicu toho, aby z modelu nakoniec nevznikol úplne iný strih?

Niekedy je to namáhavé, ľudia ťa občas sekajú aj kvôli drobnostiam. Keď im dáš prílišnú voľnosť, začnú špekulovať. Dám príklad na tebe. Vyskúšaš si prototyp a ak by ti na ňom sadli plecia, hneď ho vezmeš a neriešiš. Keďže ti ho však začnem robiť na mieru, tak zrazu tam ubrať, tam pridať, aj zmenšiť golier… Máš možnosť ovplyvniť detaily a rada ju využiješ.

Na druhej strane, pri robení šiat na mieru sú podstatné aj drobnosti, ktoré zavážia, aby si si odev obľúbila. A mojím cieľom je, aby sa človek v odeve cítil dobre a aby sa mu aj dobre nosil. Preto nemám problém vyjsť zákazníkom v ústrety.

Nemáš najlacnejšie veci, ale ani extrémne drahé, kabáty sa pohybujú okolo 300-400 eur. Keď si chceš v obchode kúpiť lepší kabát zaplatíš podobne, no je to masová produkcia. Čo všetko je zahrnuté v nákladoch na 400-eurový kabát?

Ľudia si častokrát vôbec neuvedomujú, čo znamená vyrobiť odev. To, čo je v obchode za 5 korún im príde ako realita. Lokálni dizajnéri sú potom vystavení otázke, prečo sú ich veci také drahé. Ak niekto nakupuje látky v kilometrových množstvách a používa lacnú pracovnú silu, cena automaticky klesá.

Ak chce niekto zistiť, či je dizajnér príčetný, že si toľko pýta, stačí ísť do obchodu s látkami a pozrieť si reálne ceny. Vlna na kabát stojí od 30-80 eur za meter. Spotreba závisí od strihu odevu, ale kľudne na jeden kabát minieš 3-3,5 metra. Máš tam podšívku, výplne, ručne robené gombíky, nite, či inú galantériu… Dizajnér musí všetko obehať, niť ani látka z neba nepadnú. Robíš strih, veľakrát ho na mieru upravuješ na zákazníka, s ktorým máš minimálne dve skúšky. Réžia ateliéru, nájom priestoru tiež čo-to stojí…. Kabát sa neušije sám, takže tu máme aj náklady na samotné šitie. Potom s hrôzou zistíš, že ten kabát vlastne predávaš lacno. Lenže, ak ho dáš drahšie, už ho možno nepredáš.

Správajú sa tvoji zákazníci inak k tvojim veciam ako k tým z obchodu?

Nepredávam len odev, ale hlavne zážitok zo samotného odevu. Pri výrobe na mieru do odevu zasahuješ, vidíš ako je vyrobený, často nahliadneš do jeho útrob…. Keď robím model z kolekcie, nechám zákazníka, aby rozhodol o niektorých detailoch. Ak máš pri tvorbe a výrobe odevu vlastný vstup, odev sa s tebou ešte viac spojí. Ľudia vnímajú, že ich špeciálny model nevytvoril anonym za strojom.

Ľudia si čoraz viac uvedomujú slovenský dizajn a fakt, že je lepšie mať napríklad 4 kvalitné tričká ako 15 nekvalitných. Ale predsa len, neboja sa ľudia vstúpiť do tvojho ateliéru? Pýtam sa preto, lebo si myslím, že u väčšiny ľudí stále panuje ostych.

Je to tak, snažíme sa proti tomu bojovať aj akciami ako je Fashion Marš!, či rôznymi otvorenými showroomami. Je dôležité, aby si ľudia uvedomili, že sme tu pre nich. V klasickom obchode sa cítiš anonymne a aj keď si nič nekúpiš, necítiš sa hlúpo. U dizajnéra, máš možno pocit, že si musíš niečo kúpiť, keď už prídeš do ateliéru. Že to nie je pre bežného smrteľníka a veci sú prehnane drahé, to je tiež predsudok, s ktorým bežne bojujeme. Dizajnérske veci nie sú lacné, to netvrdím, ale zas, kto chce, vie si ich dopriať.

Takže ľudia sa k tebe nemusia báť prísť? 

Správne. Dizajnéri nehryzú. Naopak, sme radi, keď nás ľudia vyhľadávajú a kupujú si naše modely. Každý, kto si kúpi šaty, či iný produkt z môjho ateliéru, podporí moju ďalšiu tvorbu. Ľudia sa nás nesmú báť, ale chápem, ja sama by som isto otáľala ísť sa pozrieť priamo do ateliéru môjho obľúbeného dizajnéra :). Práve pre takéto prípady som zaviedla otvorený ateliér každý štvrtok od 14:00 – 18:00. Ak sa chce prísť niekto iba pozrieť alebo porozprávať, má dvere otvorené.

Ako vnímaš prácu módnych fotografov?

Fotka je to, čo zákazník vidí. Je super, keď si nájdeš fotografa, ktorý rozumie tvojmu prejavu. S Jakubom Gulyásom som v podstate začínala a boli sme dobrý tím. Časom sa však moje kolekcie zväčšovali a ja som chcela zaznamenať každý model z móla.

Fashion fotenie má pre mňa dve časti –  editorál a lookbook. Editoriál zachytáva podstatu a dušu kolekcie. Vyberieš modely, ktoré čo najlepšie reprezentujú tvoju ideu a spravíš fotografie, kde dominuje atmosféra. Fotením dokresľuješ a dokončuješ myšlienku kolekcie. Pri lookbooku sa nafotí každý jeden model takmer až katalógovo, odev musí mať rovnakú farbu ako v skutočnosti. Z fotky cítiš materiál, strih, detaily. Ak je materiál hodváb musíš z fotky cítiť, že ide o hodváb. Na základe tej fotky sa zákazník rozhodne, či mu stojí zato vyhľadať ťa, a či si potom odev kúpi alebo nie.

Jakub vie veľmi dobre zachytiť atmosféru kolekcie. Nafotil aj lookbook pre Colorcode, ale potom mi povedal, že práca na lookbooku nie je pre neho. Keď máš nasvietené, potom to len odklikáš, a celú tú kopu fotiek ešte treba upraviť. To ho nebavilo, čomu absolútne rozumiem.

Editoriály a lookbooky sa fotia väčšinou s modelkami, ty si však spolupracovala napríklad aj s Veronikou Čechovou, ktorá sa modelingom neživí.

Mám teóriu, že podľa mňa sú modelky niekedy až moc chudé a ty ako zákazník sa s nimi nevieš úplne identifikovať. Často si dievčatá a zákazníčky hovoria, že šaty na modelke vyzerajú pekne, lebo je chudá, čiže na nich to vyzerať tak pekne nebude. Každý to vníma inak, ale ja som mala v tom čase potrebu dať do toho normálnu ženu. Modelingové agentúry majú zas nos na zaujímavé tváre. Je fajn to občas aj kombinovať.

Veronika je krásna a je to baba ako napríklad my dve. Každý rok mi robila modelku na Fashion marši!. Vytipovala som si ju, keď som si z Fashion maršu! pozerala fotky a hľadala modelku na lookbook kolekcie. Veronika má navyše aj znamienko a tetovanie, ktoré sa mi do FULLOVE hodilo. Keď sa mi to hodí, siahnem aj do davu, prečo nie?

Kedy budeš mať najbližšiu prehliadku?

V októbri bude prehliadka novej kolekcie, ale na Noci múzeí a galérií budete môcť znova vidieť výber z FULLOVE. 19.mája v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku budem mať symbolickú rozlúčku s touto farebnou a hravou kolekciou. Katarzia zahrá koncertík a modely budú nainštalované priamo v expozícii medzi obrazmi. Pozývam vás!

Lenka, ďakujem za rozhovor!

Fotografie street fashion módy 80. a 90. rokov od Juraja Bartoša si môžete pozrieť v našej knihe Viem zastaviť čas.

Sledujte nás